Na farme u San Isidro sme boli u Davidovho známeho, nejakého skladatela. Má 14 ročného syna, ktorý farmou žije -- chová iguány, kone, behá po džungli jak tarzan, vrátane obrovských húpačiek z lian križujúcich rieku, loví ryby do rúk,.. Posobí nesmierne suverénnym a charismatickým don Juanovským dojmom, otec mu natočil nejaké videá z jeho života na ktoré balí baby, spieva, bez problémov šoféruje auto (až do mesta, tam už ale šoféruje otec). V škole angličtinu nemá, ale majú akéhosi USA suseda, s ktorým občas klábosí, a darilo sa mu vysvetlit mi všetko (vety typu "yesterday monkey here"). To splynutie s prírodou je tam obdivuhodné.
Z farmy sme šli na pláž, k Pacifiku. Bolo pod mrakom, ale pláž bola prekrásna -- kilometre a kilometre bez jediného človiečika, pláž lemovaná palmami (aj som si na jednu vyliezol, skoro som si pri tom roztrhol plavky, zhodil som si kokos a rozmlatil ho o kamen :-), spústy krabov, ktorý sú velmi plachý a priblížit sa k nim bližšie ako na dva metre sa nedá -- vždy zalezú do diery v piesku alebo sa schovajú niekam za kamene. Vraj sa dajú lovit v noci na vidle, za hodinu aj 100 krabov, akorát je to zakázané.. :-)
Další týždeň sme išli s Caroline na výlet do Panamy. Cesta autobusom bola strašná. Trvala 15 hodín, serpentínami. Na hranici som si pripadal ako niekde v Gruzii (teda tam som tiež ešte nebol), osobná prehliadka, prehliadka zavazadiel, budova celnice na spadnutie a ako všetky okolné domy v Paname zlátaná zo všetkého možného. Vybavenie chudobné (hraničníkovi kdosi odniesol pero, a bol skutočne velký problém zohnat dalšie). Na elektriku tam bolo akorát rádio, lampička a čítačka pasov. Pri kontrole nás všetkých nahnali do jednej miestnosti, zavreli dvere, pustili psov. Chovali sa slušne, ale fakt tvrdo. Tentokrát som bol rád, že nemám sebou nič sporného.
Do Panamá City sme došli navečer. Taxikár nás za USD 6 povozil po meste, ktoré narozdiel od zbytku Panamy vyzerá velmi honosne -- mrakodrapy ako na Manhattane, jachty v prístave (možno aj Georgova z Nantucket, občas do Panamy jazdí na nákupy). Boli sme v Hard Rock Cafe Panama na večeru a drink (k drinku za $20 sme dostali gratis skleničku, no neber to.. :-). Z toho večera si tiež moc nepamatám.. A druhý deň už hupky-šupky na letisko, smer Bocas del Toro -- malé súostrovie v Karibiku.
Mestěčko Bocas del Toro (toro je býk, ale bocas neviem a som včul off-line..) je, hm, no, v podstate turistiký resort, letovisko. Akorát hrozne chudobný. Ludia tu k životu moc nepotrebujú, doláre od turistov sú pre nich doležité, ale jaksi naviac. Pár amíkov (amíkom sa hovorí gríngovia - green-go, označenie má akýsi historický vojenský dovod) tu kúpilo pozemky a postavilo hotelíky a reštiky. Povodný obyvatelia sú už od pohladu nebezpečný a vnucujú sa turistom ako sa dá.. už na letisku sa nás ujalo chlapčisko, Santiago, s bicyklom bez retiazky, ktorý nás povodil po hoteloch dokial sme si nevybrali, na druhý deň nám ponúkol výlet loďou, a vlastne staral sa o nás celý týždeň. Bol fajn, ale inak som tu z ludí mal hrozu.
Chodoba v meste je však stopercentne vyvážená krásou prírody. Pomaly začínam poznávat rozdiely medzi plážami, a tieto sú zatial najkrajšie aké som kedy videl. Piesok jemný, biely, voda azuro bez jediného náznaku nejakej špinky, vo vode spústa rýb (dá sa plávat s otvorenými očami), ludí minimum. Lodou nás zobrali k zátoke s delfinmi, mrskali tam sebou vo vode, krásny pohlad. Synchronizovane otec, za ním mama a vedla mimo rytmus malé delfínátko.. :-). Potom sme dostali okuliare a šnorchel a išlo sa pod vodu. Vyrazilo mi to dych. Korálové mestečko plné rýb všetkých farieb a tvarov. Niektoré polopriehladné, niektoré s očami vzadu, niektoré s metalízou, niektoré velké, občas húf maličkých. Akvárium hadr. Ludí sa to nebálo, priplávali sa kuknút (ale chytit sa nenechali). Ževraj sa takto liečia deti s downovým syndrómom -- pomáha takto relaxovat a len tak lážo-plážo plácat sebou vo vode a sledovat život v meste z inej dimenzie.. Videl som aj modrú priehladnú, asi nebezpečnú medúzu, no radšej som ju nedráždil..
Nebývali sme priamo v meste, ale na jednom peknom ostrovčeku. Do mesta sa chodí taxíkom -- stačí zamávat na dakoho s lodou, a on dojde a za dolár prepraví kam je treba. Majú tu aj benzínky -- molo na ktorom predávaju kanystre s benzínom. Manévrovacie schopnosti miestnych sú obdivuhodné, v prístave medzi sebou preplávajú s centimetrovou presnostou. Po mori plávajú rýchlo, keď sú vlny tak to lodou švihá, chvílami sa trebalo držat zo všetkých síl. Hotelová kabínka bola z dreva a mala strechu z palmových listov -- raz v noci som sa zobudil, lebo mi do tváre kvapkali daždové kvapky..
Týždeň ubehol ako voda. (Riečna). Cestou spať sme sa ešte v Paname stavili v obrovskom prístavnom obchodáku. Kanál sme videli z autobusu a velmi dobre z lietadla -- bolo vidiet pacifik aj atlantický karibik. Vedla stavajú nový kanál, širší -- ten súčasný prestáva stačit. Na stanici som ešte stretol akéhosi amíka, chlap jak hora, požiarnik z Chicaga, zmetený a smutný, že mu šlohli penaženku s dokladmi, čaká na vystavenie nového pasu, aby mohl vytiahnut peniaze, ale bude musiet prežit v Panamá City dva dni.. Dali sme mu $20 (nepýtal ich), zablískali sa mu očičká a bežal si kúpit pár hamburgerov..
Posledných pár dní som bol opať v Kostarike. Boli sme v prírodnom parku (dačo ako zoo), v múzeách, národnom divadle, pochodili sme down-town. Boli sme sa kuknút aj na vulkán Poas, vraj najvačší na svete, ale nemali sme ščenšče -- bola hmla že nebolo vidiet vobec nič. Ale cesta cez hory bola prekrásna, krajina je divoká, hory strmé, Poas je vo výške 2.700m, dá sa ale chodit v tričku a aj v tejto výške rastie tropická flóra. Posledný deň sme po hodine tanga boli na rozlúčku v reštike v horách s výhladom na nočné centrálne údolie (centrálna časť Kostariky je zo včetkých strán obklopená horami) -- výhlaď úžasný, Oskar sem vodí balit baby.
A to je koniec výletu, druhý deň ráno na letisko do poťapaných štátov, na letisku klasika -- vyvolávali moje meno ("martin serfaj"), osobná prehliadka, tentokrát žiletka prešla, ale malá viac-menej prázdna flaštička od šampónu nie, lebo nebola plastico hermetico. V New Yorku ešte výlet na nočný Manhattan, prespal som v hostely (na izbe s chlapíkom ktorého som za svetla nevidel), druhý deň zas na letisko a Detroit, Amsterdam, Vieden a Brno. Už nemám cash a v jednom bankomate som zabudol kreditku, ale to už sú iba také drobné starosti všedných dní.
