Betania

Tak, mám za sebou mesiac strávený na pláži Sámara, a bol to relax ktorý som už dlho potreboval. Behom tých dní som doslova iba surfoval a pracoval.

Sámara je pekná pláž s jednoduchými vlnami, dobré na učenie. Je to dedina, kde každý každého pozná, myslím, že ak napríklad pošlem pohľadnicu na "Juanita, Samara, Costa Rica", tak že dojde. Dedina je to "se vším všudy", vrátane kohútov ktorý buzeranti hlásia východ slnka od pol piatej. Kurde čo ich na tom furt fascinuje? A prečo to hlásia pol hodinu? Ku kohútom sa obvykle pridávajú opice Mono, ktorých škrekot je tiež dosť intenzívny. Zvykol som si preto vstávať s nimi, aspoň zastihnem Európu ešte v pracovnej dobe, a večer okolo ôsmej ísť spať, aj tak už je tma.

Dá sa tu fungovať lacno aj draho. Ovocie je tu lacné, americké nezmysly pre turistov drahé. Snickers za dolár, banán za 17 halierov. Raz pršalo, bol som hladný, a tak som išiel v daždi, iba v plavkách, bez trička a bez topánok, s pár centami v kapse, do dva kilometre vzdialeného obchodu si kúpiť tri banány. Pre metrosexuála zvláštny pocit..

Na štedrý večer som zostal u Juanity. Bolo nás asi 10, jej známi, nejaký moji známi, nejaký turisti a tak, oslavovalo sa stejkom a ani sa v porovnaní s nami moc nepilo. Dostal som Pura Vida tričko, rozdal fľašu Baileys a nejakú čokoládu (pravú švajčiarsku vyrobenú v Nikaragui).

Po Vianociach som išiel do San José a s Luisom a Davidom sme vyrazili do hor. Je tu horský priechod od karibskej strany po pacifickú, David má pri tejto stezke chatu a ubytováva skupinky turistov. Nakúpili sme jedlo pre 20 ľudí, a vyrazili. Cesta je zlá, autom sa dá dostat iba do polky, aj to iba skutočným 4x4. Asi 30 km bolo terénom v blate, bolo po daždi a už dost neskoro, spodok auta sme riadne vydreli, aj tlmičom sme dali zabrat. Často sa stávalo, že aj s 4x4 sme museli cúvnut a skúsit výstup druhý krát. V polke cesty má David známych, ranč sa volá Tinamú a je to ďalšia chata na priechode, v úplnej divočine. Elektriku nemajú, resp. majú solárne články a motor-generátor pre prípad núdze. Živia tým svetlo v kuchyni a nabíjačky telefónov. Signál ale majú len z terasy a za pekného počasia. Žije tu celá rodina, takýchto chát je tu viac ale sú pár kilometrov od seba. Jeden dom je škola. Chodí tam dohromady 6 detí, rôzneho veku.

Druhý deň sme osedlali kone, naložili vrecia s nákladom a vyrazili na Davidovu chatu. Plán bol vyraziť ráno, lebo tu vždy popoludní prší, ale ako to už tu chodí, raňajkovalo sa do desiatej, potom sa dve hodiny prekecali, potom sa hodinu hľadalo nejaké prestrojenie pre kone, David sa ešte musel vrátit do inej chaty kúpit vajíčka, ale nemali tak ako nám neskor povedal musel ešte do ďalšej, a aby sme to stihli pred zotmením, tak sme s Hectorom a Alexandrom vyrazili bez neho. Normálne ten výstup trvá dve hodiny, nám to trvalo 4 a pol. Došli sme zmoknutý a potme.

Betania, ako sa chata volá, je chata v pralese. Chodník tu pred mnohými rokmi strojmi vyrazila vláda, od tej doby si ju miestny udržujú svojpomocne. Voda z potoka je stiahnutá do kuchyne a záchoda a tečie stále. Miestna rieka je vyhlásená za tretiu najčistejšiu rieku na svete. Kone neuväzujeme, nemajú kam utiecť a ani tu nemajú dôvod.

Po výdatných raňajkách začínajú prípravy pre turistov. Na večeru sme navarili kýbeľ fazolí s ryžou. Boli to nejaký francúzi, prekvapilo ma, že turistikovali v pomerne pokročilom veku. Došli celý zablatený, ale vysmiaty. Druhý deň pokračovali na Tinamú, my sme po nich poupratovali a další deň sa na Tinamú vrátili tiež. Proti plánu sme na Tinamú na žiadosť Santiaga, pána domu, ostali o deň dlhšie. Na večeru sme v rybníku vylovili ryby, očistili, osmažili a spráskli.

Po návrate do San Jose som ostal ešte deň u Luisa, zdedil nedávno dom a chce z toho urobiť hostel. Ešte sa ale namaká, dom je v zlom stave (a to aj na lokálne pomery), k európskemu štandardu to má ďaleko. Ale chce to nazvať Casa Museo, tak snáď ako atrakcia dobré..

Druhý deň skoro ráno sme sa boli prebehnút (zobudil nás David chrápaním), v meste práve štartoval akýsi štvrťmaratón tak som sa pridal. Len tak, ako väčšina bez čísla, naviac som štartoval ako posledný (dav som videl v diaľke), ale dobehol som ho a s dobrým pocitom, že stále dakoho predbieham, dobehol umiestnený niekde v druhej polovici do cieľa..

Po zaslúžených raňajkách som išiel za Oscarom a Caro, a išli sme na Silvestra na chatu do Nicoye, čo je kúsok od Sámary. Silvester prebiehal moc pekne, v kruhu celej rodiny, mladý starý, vyložili si kreslá na terasu a celý večer prekecali. Aj bez pitia.

Druhý deň sme išli na Sámaru, ale bolo tam hrozne natrieskané. Surf nepripadal do úvahy, surf-shopy ani neboli otvorené, lebo by surfovanie medzi toľkými ľudmi bolo nebezpečné. Prenajali sme si aspoň kajak a išli na neďaleký ostrovček.

Zajtra balíme, vraciame sa do San José. A odtiaľ na karibskú stranu.

Kostarika tretí krát

Surf je droga. Doma som si preto osviežil základy turistickej španielčiny (zas som došiel len po kapitolu 9), zo skrinky zobral zbytok colones, čo mi ostalo z minulej cesty, zavrel vodu a kúrenie a vyrazil na daľší výlet do Kostariky.

Language negotiation začal už v Prahe, kde ma akási slovena, počúvajúca španielské rádio, oslovila anglicky. A v ten moment som nevedel, ako odpovedať.

Letelo mi to 8:40 ráno, prespal som u Miša, ktorý býva 5 minút autom od letiska (MHD hodinu), na letisko ma Mišo hodil o 7:00 a 7:20 som čakal v odletovej hale a nebolo čo robit.

Prvý let bol do London Heathrow, ktoré je fakt obrovské. WiFi majú platenú, zásuvky sú nekompatibilné s ničím a platí sa tu akorát librami, u ktorých ani neviem kurz. Ďakujem za tie dary, otváram knihu so španielčinov a čakám na daľší let.

Do Miami som priletel okolo 20:00 miestneho času, ale bol som tak uťahaný, že sa mi nechcelo ísť do mesta a zhánať ubytko a tak som prespal na lavičke v parku pred letiskom. A nebol som sám, bolo teplo a policajtom to očividne nevadilo. Nadránom som sa zobudil a vyrazil som do mesta. Miami mi prišlo ako krapet špinavé mesto, Grossovi teda ten byt nezávidím. Majoritu tu zdá sa majú hispánci, všetky nápisy sú dvojjazyčné, asi ako na juhu Slovenska. Okolo pláže vedie drevený chodník, po ktorom behajú miestny športovci s iPodami, aj keď občas som videl aj klasického amíka, ktorý sa snažil zbaviť tuku akýmisi kŕčovitými, nič moc nepripomínajúcimi pohybmi. Inak na pláži nikto, vlny žiadne. Prešiel som ešte miestne obchodíky a po raňajkách sa vrátil na letisko. Busom to na letisko trvá hodinu a pol, za $2 je to dobrý vyhliadkový spoj.

Let do San Jose bol v pohode, prehodil som pár slov so spolucestujúcim, ktorý mi doporučil pár miest čo navštívit.

Na letisku ma čakal Oscar a Caro, u nich doma gallo pinto. Zostal som tam pár dní, sú to fakt milí ludia. Boli sme aj v divadle -- ich sestra má 9 ročnú dcéru Amandu, ktorá trénuje balet a mali vystúpenie. Zlaté to bolo, aj pointu to malo. 20 báb nahánalo jednoho chlapca, len jedna nie. Ten si tých 20 nevšíma a ide za tou jednou. Tá mu uteká. Potom sa tam objaví druhý chlapec a začnú hrat futbal...

S Davidom a Luisom som strávil jeden den, David mi dohodol ubytko u jeho kámošky na pláži Samara, kde som bol už predtým, a vyrazil som. 5 hodín v buse na stojáka sa dalo prečkať akorát príjemnou konverzáciou s akousi Mexičankou, čo uteká pred všetkým cez Kostariku do Indonésie.

Na Samare je vzácny kľud. Nie je tu moc ľudí, stretávam známe tváre. Hneď z autobusu mierim na pláž, už sa stmieva, ale vlny sú. Zhadzujem baťoh, u Paťa (Pato Surf School) prenajímam surf a konečne vyrážam do vĺn..

U Juanity bývam v drevenej chajde na vrchnom poschodí, s krásnou terasou bez zábradlia. Normálne ubytováva študentov miestej jazykovej školy, teraz tu ale nikoho nemá. O tej škole trochu uvažujem, neviem ale, ako tu budem dlho.

Dni tu utekajú rýchlo. Cez den pracujem, až na pár hodín čo som na surfe. Juanita robí raňajky a večere, na obed si dávam akorát tak banán, stačí to. Mám problémy sa dostat do tunajšieho časového pásma -- zaspávam večer o osmej, prebúdzam sa o štvrtej. Ale ani mi to nevadí, o osmej už je tma a o štvrtej svitá.

Na pláži ma včera oslovila akási baba, taká japonka, že či Do you speak czech? Hovorím I do, porqué? Je to akási pražáčka, Marcela, čo vyrastala v Nemecku, a je tu na dovolenke ale už sa bude vracať. Drby, že je na Samare niekto nový, sa šíria rýchlo..

Institute of Intensive English

Tých 30 "majlí" bolo smrtelných. Na radu Davida som vymekol a zobral si sebou pitie, ktoré mi po piatich majlách došlo. Táto trasa, predĺžená z Kona do Hawi a zpeť (180km), je pritom povodná Iron Man trasa. Vyprahlá púšť, nikde nič. Nechápem jak to dávájú..

V Kona som našiel špičkový peknučký hostelík, v ktorom som strávil pár dní. Plážičky pekné, ale vatšinou opať skalnaté. Na tých, kde sa surfuje, som však okrem jednej surf rental nenašiel. Tá jedna bola ale fajn. Prvý deň som chytil pár pekných vĺn a potom pláž zavreli, lebo že žralok.. Na inej bola zrovna surferská súťaž, chalani štrnásťročný ušatý vlasatý tam skákali "air". Tichá závist.

Prenajal som Jeep (Wrangler) a s Codym, jedným Kanaďanom, sme si vyrazili na miestnu atrakciu - vulkán Mauna Kae. Hore je doležité observatórium, posledných 10 míľ k nemu vedie po prašnej ceste. Vulkán meraný od morského dna meria cez 10.000 metrov, hora ako taká je teda vyššia než Mont Everest. Díky Codymu sme boli ešte viac high než ostatný turisti a nočná cesta dolu bez svetiel s otvorenou strechou s úžasným výhľadom na hviezdy je jedna z vecí, čo asi nikdy nezabudnem.. :-)

Druhý deň sme ešte preverili schopnosti auta na miestnych plážach. Vrátenie jeepu prebiehalo úplne v pohode -- ženská akorát pípla čiarový kód, otvorila okienka a ukázala mi, kde stojí letiskový bus.

Z Big Island som sa vrátil na Oahu, kam som zamieril na North Shore, dalšie doležité surferské miesto. Okolo vobec nič nie je, našiel som si tam krásny hostelík, ktorý bol takmer prázdny. Je tu jedna reštika, supermarket a kostol. Strávil som tu asi pať dní totálneho relaxu bez ludí. Surf, čítanie surf magazínu, jedlo, kostol. Nič viac. Teda občas kdosi došiel, nejaké Kanaďanky, nejaký starší surfer rozhodca, takže pokecat sa dalo, ale nerušili. Zas som si začal varit japonskú vlajku (ryžu s paradajkou), potom som objavil nutelu po komsi tak potom ešte ryžu s nutelou.. :-).

Posledný deň som si nechutne narazil rebro. Zoskakoval som zo surfu a vlna mi drbla surfom do rebra. Zlomené nie je, ale prvých pár dní som sa moc nevyspal a na surf to tiež nebolo. Aby som vyplnil čas, presťahoval som sa nazad do Honolulu a prihlásil sa do jazykovej školy na angličtinu :-). Je tu spústa mladých, polovina šikmookých, druhá polovina Európania. Bohužial šikmooký moc neiteragujú, s Európanmi je ale prča. Bol tu aj jeden čech, od ktorého som kúpil surf za $100 lebo odchádzal (na surf už po troche zas možem), a bývam načierno na študenskej ubytovni u jednoho švajčiara. Školu som mal iba týždeň, lebo další týždeň už bolo plno, naučil som sa pár frázových slovies, konečne trochu podmienky, mali sme aj business class kde sme sa bavili o krízovom managemente. Furt sa vymýšlajú nejaké akcie nezapadajúce do mojeho konceptu pokludne strávenej dovolenky. Chodím surfovat tu na miestnu pláž, ktorá je síce cez deň preplnená, ale ráno o piatej je prázdna. Akorát decká si ťukajú na čelo, keď sa vracajú z flámu a ja zrovna vychádzam v plavkách so surfom.. :-)

Včera sme mali barbeque na pláži, na dnes som prenajal auto a ideme na dva dni okolo ostrova.. Ale chce ísť úplne každý, takže tie autá sa asi prenajmú dva alebo tri. Chaos..

Ešte poznámočka k tomu, ako sa tu chovajú k zákazníkom -- občas chodievam do Starbucks Coffee, kde je zdarmo internet. Dačo si dám a pár hodín tam sedím. Nikomu to nevadí. Teraz som chcel Strawberry Smoothie, ženská povedala že nemajú banány (ktoré do toho bežne dávajú), či nechcem Strawberry Capuchino. To som odmietol, tak sa ma spýtala, či nechcem smoothie bez banánu. Tak že to skúsim a ona že mi to vobec nebude účtovať...

Hawaii!

Takže vyrážam znova na výlet, tentokrát Hawaii.. :-)

Let je s prestupom v Atlante, GA. Prespavam v letištnej hale, páč o 4am našeho času už som lenivý brať shuttle do centra a hladať hotel. Ukazuje sa to ako chyba, páč tu čo chvílu behá chlapík s takým obrovským uklidovým vysavačom. Kebyže sa všeci bezďáci čo tu sme zložíme, dostal by za šichtu lepšie zaplatené.. Otázka tlstej imigračnej černošky ma opat zaskočil: Séfaj? - Sorry? - Séfaj? - Eee.. yes, Š á r f y...

Posledných pár hodín letu som bol v tranze, už som len sledoval hodiny a čakal než doletíme. Honolulu je dosť špinavé. Núdzovo som úplne vyčerpaný prespal v jednom nie-až-tak-krásnom hosteli. Ja na ubytovanie nemám veľké nároky, tu som však musel hodne prižmúriť oko. Nebol to problém, po tom lete sa mi zatvárali samé.

Raňajkujem v nejakom čínskom fastfúde, kde som si omylom objednal slepačiu polievku. Celkom to smrdí a chuť nudlí sa nedá k ničomu prirovnat, po pár lyžičkách to vzdávam a idem do Starbucks na muffin.

Išiel som okolo predajne BMW, mali tam moje obľúbené 530i 2003, tak som sa na to popýtal..
Trochu sme pokecali, o aute som vedel asi viac než predavač. Keď som mu na predajni vravel, že je to manuál, hneď úplne zarazený volal technikovi že či fakt... Cena $16.990, to chlapíkovi hovorím, že $10.000 by som dal. A on že OK. Hm, tak som poďakoval, že si to ešte musím rozmyslieť.. Ale aspoň už viem, ako sa tu kupuje v bazaroch.. :-)

Ďalší deň letím na Big Island, kde by malo byť menej ludí a viac pláží na surfovanie. Pristávam v mestečku Hilo, kde od Davida, akéhosi filipínsko-japonského havajčana kupujem bicykel za $60. Jazdí dodávkou z roku '89 a bicykel nebude o moc mladší, ale je funkčný.. Mám dohodnuté ubytko na akejsi farme u hippies dediny Pahoa, kde večer prespávam v pripravenom veľkom stane. Je to uprostred divočiny, v stane je regulérna postel a nad stanom je strecha. Kvákajú tam akési koka-žaby, ktoré sú tu teraz veľkým problémom - došli sem z Brazílie a nemajú tu prirodzených nepriateľov, takže sa im tu hrozne premnožili.

Konečne som sa poriadne vyspal. Ráno vyrážam plný očakávania na miestnu surferskú pláž a zisťujem, že tuná teda nie. Jednak sa tu nedá prenajať surf, druhak je pláž skalnatá a tretiak sú tu silné prúdy a nie je to pre amatérov. Takže rýchlo preč, smerom na druhú stranu ostrova, do mesta Kona, raja surferov.. :-). Cestou ma ešte odchytávajú na akúsi oslavu -- akýsi James z Anglicka tu otvára nový sklad a robí raut. Zo slušnosti zjem čo sa dá a pokračujem daľej. V Hilo ešte pivko s Davidom a večer sadám na bus do Waikoloa, ktorý ma vezie 50 míl za primeraný $1. V Waikoloa je spústa pekných (drahých) hotelov, nehodlám však zachraňovať ameriku pred krachom a prespávam na pláži. Nie som sám. Stretávam sa s zas ďalším Davidom, mladým texasanom, ktorý sa sem presťahoval pred týždňom. Plánuje tu kúpit pozemok a začať farmáriť, zatial ale iba behá s obrovským batohom a prespáva kde sa dá..

Sadám na bicykel a vyrážam 40 míl vyprahlou púšťou do Kona..

Indián

Tak jsem se zamiloval. Ještě nevím, jak se jmenuje, ale je to můj instruktor surfování. Má dredy až po zadek, orlí nos jak indián a úplně krásně vyrýsované svaly. Když těma dredama ve vodě švihne, tak je vidět duha. Prsa má větší než.. než většina holek co znám, od pasu po ramena ideální trojúhelník. Nosí na obou rukou tetování a na krku nějaký přívěšek. Když s někým mluví, tak se pořád dívá do dálky, jakoby větřil kořist, nebo čichal jaké bude počasí, indián. No a když se těma bílýma tesákama usměje..

Měl jsem s ním jenom jednu hodinu a moc jsem se nepředvedl, byl jsem unavený po ranním půlmaratonku a pak pár hodinách na surfu, takže jsem měl celkem problém i překonat vlny a dopádlovat na moře (navíc dnes bylo obzvlášť rozbouřené). Ale že zítra budem pokračovat..

Jsem už pátým dnem na pláži Samara, která má krásné jednoduché vlny. Caro včera odjela, tak jsem teď sám. Zítra jde totiž na koncert Shakiri, který bude na novém národním stadioně, co ho před pár týdny dokončili. Mimochodem, minulý týden tam měl vystoupení Roger, který občas hraje s kapelou, klučina ušatá šikovná.. :-).

A týden předtím jsem vyzvedl Pavlínu na letišti, přespali u Davida s Luisem (Luis je úplné zlatíčko, obskakoval nás líp než na all inclusive hotelu), a jeli jsme na dva dny surfovat do Jaco (ti co se učí španělsky vědí, že se to čte [Hako] :-) a pak jednu noc do Quepos (kde nás místní a až příliš přátelský amigo přesvědčil, že máme spát v hnusném "hotelu" jeho švagrové). No a druhý den jsme se už ale dostali do národního parku Manuel Antonio.

V národním parku jim žije spousta zvířat, zaplatili jsme si prohlídku s průvodcem a dobře jsme udělali. Jak jsme tak kráčeli, průvodce se díval po lese a vždy našel nějaké zvíře, namířil na něj tele-s-copem a nechal nás se podívat. Bez něj bychom si absolutně nic nevšimli. Ale říkal, že dvacet let 3x denně rýže s fazolí a zrak se zlepší.. Viděli jsme lenochody, zelené žabičky, mono opice, spider opice a ještě nejaké opice, jakousi havět, no a spousty jiných biologických těch.. zvířat. Park lemuje překrásná pláž, úplně paradiso. Akorát je tu hodně lidí a nesmí se tu surfovat, takže nic..

V pátek jsme se vrátili do San Jose na Luisův all-inclusive hotel, v sobotu s Davidem pochodili San José (které se ukázalo mnohem hezčí, než když jsem v něm před rokem tápal sám) a odprovodili Pavlínu na letiště (ta mimochodem během 14 dnů absolvovala 8 letů..).

Tady na Samara pláži chci ještě pár dnů zůstat, konečně mám klid trochu sám na sebe, tak dodělávám resty a vlastně spíš konečně nic nedělám. Další plány zatím nemám, uvidím..

Surfing Costa Rica

Výlet pokračuje smer Kostarika. Odlet bol v celku pohodový, teda keď nepočítam to, že kvoli lietaniu po úradoch (kde som mimochodom nič nevybavil) som mal na zbalenie asi 8 minút. Ale nevadí, však aj preto mám malý baťoh.

Nepríjemný zádrhel bol ešte vo Frankfurte. Costa Rica víza nevyžaduje, ale je treba imigračnému úradníkovi vysvetliť, kedy a ako opustíš krajinu -- ideálne spiatočnou letenkou. Na to som bol od StudentAgency upozornený (trochu nevyberavo -- žiadosťou o podpísanie, že nenesú zodpovednosť za problémy s imigračným). Verím, že by som to u imigračného ustál (chcel som ísť busom do Panamy). Ale až vo Frankfurte na check-ine mi pani oznámila, že letenku, nie bus, vyžaduje letecká spoločnost Condor, ktorou letím. Ale že v pohode, že ujo vedľa z Last Minute Travel Agency mi može vystaviť letenku a hneď ju aj zrušiť, a to iba za stornovací poplatok bratských 100 EUR. Mlbl.

Let bol inak moc príjemný. Leteli sme nocou, ktorá bola o 6 hodín dlhšia, prestávka v Dominikánskej republike v Santa Domingo, kde pár ludí vystúpilo a pár nastúpilo, a potom prílet do CR, imigračným som iba prešiel, a vonku mi teplo vyrazilo dych.

Na letisku už ma čakala Caro s jej mamkou, zaviezli ma domov a naraňajkovali ma. Gallo pinto, samozrejme. Pár dalších dní som strávil u nich v rodine, túrkami v blízkych horách, na futbalovom zápase 9 ročného synovca Marcela, pomáhal som Rebeke v práci vyložiť nejaké stoly (viezla ich firemným Fordom F-250, čo je light-cargo truck, s motorom z autobusu, velký že keď ho chcem odfotiť tak sa mi nezmestí do foťáku). Práca vyzerá tak, že 5 minút vykladáme stoly, a potom sa 2 hodiny kecá. Večer sme boli kuknúť na motokrosovom predstavení, kde opičáci skákali na rampách (závodníci z Japonska, Chile, Francuzka, Španielska a jeden Kostaričan). Ďalší deň v mestečku Cartago, spolu s pokusom navštíviť vulkán, ale vyrazili sme moc neskoro a aj tak bola hmla (začínam mať pocit, že vulkány nemajú a je to iba propaganda na lákanie turistov.. :-). No a v pondelok sme s Oskarom, ktorý "tento týždeň nemá moc práce", vyrazili kuknúť krokodílov, kuknúť na jeho pozemok, kde plánuje postaviť barák a potom na pláž.

Pláž Jaco beach a vedľajšia Playa Hermosa je na surfovanie ideálna. Dva roky dozadu tu bol surfing world-cup, a celá pláž je posiata surfermi, plávajúcich je tu minimum. S Oskarom sme zamierili k surfing lessons & rental stánku, znalecky obzreli surfy a objednali hodinu výuky začiatočníkov. Učil nás akýsi španiel, ktorý obcestoval svet, ale iba pláže. Na surfe sa mi začína pomaly a nevýrazne dariť. V zmysle že keď nechytím vlnu, tak zhruba viem prečo, ale inak ich chytám. K akrobacii to má daleko. A z pádlovania hrozne bolia ruky. No, ešte pár rokov a bude to lepšie..

Hotelík kde bývame je prekrásny, s bazénikom, wifinou a hammackmi. Všade je to tu plné amíkov (green-gou), ktorý ma celkom vytáčajú, páč sa vobec nevedia chovať, akoby vôbec nerešpektovali túto krajinu. Kostaričania z nich tiež nie sú na mäkko, ale prinášajú im peniaze..

Dnes sa vraciame do Heredie, zajtra totiž do Kostariky priletí kámoška Pavlína, ktorá je v Dallase na konferencii, po ktorej má týždeň voľna, tak si urobí výlet :-)

Počasie je prekrásne a ani už nie som toľko spálený.

Bocas del Toro, Panama

Na farme u San Isidro sme boli u Davidovho známeho, nejakého skladatela. Má 14 ročného syna, ktorý farmou žije -- chová iguány, kone, behá po džungli jak tarzan, vrátane obrovských húpačiek z lian križujúcich rieku, loví ryby do rúk,.. Posobí nesmierne suverénnym a charismatickým don Juanovským dojmom, otec mu natočil nejaké videá z jeho života na ktoré balí baby, spieva, bez problémov šoféruje auto (až do mesta, tam už ale šoféruje otec). V škole angličtinu nemá, ale majú akéhosi USA suseda, s ktorým občas klábosí, a darilo sa mu vysvetlit mi všetko (vety typu "yesterday monkey here"). To splynutie s prírodou je tam obdivuhodné.

Z farmy sme šli na pláž, k Pacifiku. Bolo pod mrakom, ale pláž bola prekrásna -- kilometre a kilometre bez jediného človiečika, pláž lemovaná palmami (aj som si na jednu vyliezol, skoro som si pri tom roztrhol plavky, zhodil som si kokos a rozmlatil ho o kamen :-), spústy krabov, ktorý sú velmi plachý a priblížit sa k nim bližšie ako na dva metre sa nedá -- vždy zalezú do diery v piesku alebo sa schovajú niekam za kamene. Vraj sa dajú lovit v noci na vidle, za hodinu aj 100 krabov, akorát je to zakázané.. :-)

Další týždeň sme išli s Caroline na výlet do Panamy. Cesta autobusom bola strašná. Trvala 15 hodín, serpentínami. Na hranici som si pripadal ako niekde v Gruzii (teda tam som tiež ešte nebol), osobná prehliadka, prehliadka zavazadiel, budova celnice na spadnutie a ako všetky okolné domy v Paname zlátaná zo všetkého možného. Vybavenie chudobné (hraničníkovi kdosi odniesol pero, a bol skutočne velký problém zohnat dalšie). Na elektriku tam bolo akorát rádio, lampička a čítačka pasov. Pri kontrole nás všetkých nahnali do jednej miestnosti, zavreli dvere, pustili psov. Chovali sa slušne, ale fakt tvrdo. Tentokrát som bol rád, že nemám sebou nič sporného.

Do Panamá City sme došli navečer. Taxikár nás za USD 6 povozil po meste, ktoré narozdiel od zbytku Panamy vyzerá velmi honosne -- mrakodrapy ako na Manhattane, jachty v prístave (možno aj Georgova z Nantucket, občas do Panamy jazdí na nákupy). Boli sme v Hard Rock Cafe Panama na večeru a drink (k drinku za $20 sme dostali gratis skleničku, no neber to.. :-). Z toho večera si tiež moc nepamatám.. A druhý deň už hupky-šupky na letisko, smer Bocas del Toro -- malé súostrovie v Karibiku.

Mestěčko Bocas del Toro (toro je býk, ale bocas neviem a som včul off-line..) je, hm, no, v podstate turistiký resort, letovisko. Akorát hrozne chudobný. Ludia tu k životu moc nepotrebujú, doláre od turistov sú pre nich doležité, ale jaksi naviac. Pár amíkov (amíkom sa hovorí gríngovia - green-go, označenie má akýsi historický vojenský dovod) tu kúpilo pozemky a postavilo hotelíky a reštiky. Povodný obyvatelia sú už od pohladu nebezpečný a vnucujú sa turistom ako sa dá.. už na letisku sa nás ujalo chlapčisko, Santiago, s bicyklom bez retiazky, ktorý nás povodil po hoteloch dokial sme si nevybrali, na druhý deň nám ponúkol výlet loďou, a vlastne staral sa o nás celý týždeň. Bol fajn, ale inak som tu z ludí mal hrozu.

Chodoba v meste je však stopercentne vyvážená krásou prírody. Pomaly začínam poznávat rozdiely medzi plážami, a tieto sú zatial najkrajšie aké som kedy videl. Piesok jemný, biely, voda azuro bez jediného náznaku nejakej špinky, vo vode spústa rýb (dá sa plávat s otvorenými očami), ludí minimum. Lodou nás zobrali k zátoke s delfinmi, mrskali tam sebou vo vode, krásny pohlad. Synchronizovane otec, za ním mama a vedla mimo rytmus malé delfínátko.. :-). Potom sme dostali okuliare a šnorchel a išlo sa pod vodu. Vyrazilo mi to dych. Korálové mestečko plné rýb všetkých farieb a tvarov. Niektoré polopriehladné, niektoré s očami vzadu, niektoré s metalízou, niektoré velké, občas húf maličkých. Akvárium hadr. Ludí sa to nebálo, priplávali sa kuknút (ale chytit sa nenechali). Ževraj sa takto liečia deti s downovým syndrómom -- pomáha takto relaxovat a len tak lážo-plážo plácat sebou vo vode a sledovat život v meste z inej dimenzie.. Videl som aj modrú priehladnú, asi nebezpečnú medúzu, no radšej som ju nedráždil..

Nebývali sme priamo v meste, ale na jednom peknom ostrovčeku. Do mesta sa chodí taxíkom -- stačí zamávat na dakoho s lodou, a on dojde a za dolár prepraví kam je treba. Majú tu aj benzínky -- molo na ktorom predávaju kanystre s benzínom. Manévrovacie schopnosti miestnych sú obdivuhodné, v prístave medzi sebou preplávajú s centimetrovou presnostou. Po mori plávajú rýchlo, keď sú vlny tak to lodou švihá, chvílami sa trebalo držat zo všetkých síl. Hotelová kabínka bola z dreva a mala strechu z palmových listov -- raz v noci som sa zobudil, lebo mi do tváre kvapkali daždové kvapky..

Týždeň ubehol ako voda. (Riečna). Cestou spať sme sa ešte v Paname stavili v obrovskom prístavnom obchodáku. Kanál sme videli z autobusu a velmi dobre z lietadla -- bolo vidiet pacifik aj atlantický karibik. Vedla stavajú nový kanál, širší -- ten súčasný prestáva stačit. Na stanici som ešte stretol akéhosi amíka, chlap jak hora, požiarnik z Chicaga, zmetený a smutný, že mu šlohli penaženku s dokladmi, čaká na vystavenie nového pasu, aby mohl vytiahnut peniaze, ale bude musiet prežit v Panamá City dva dni.. Dali sme mu $20 (nepýtal ich), zablískali sa mu očičká a bežal si kúpit pár hamburgerov..

Posledných pár dní som bol opať v Kostarike. Boli sme v prírodnom parku (dačo ako zoo), v múzeách, národnom divadle, pochodili sme down-town. Boli sme sa kuknút aj na vulkán Poas, vraj najvačší na svete, ale nemali sme ščenšče -- bola hmla že nebolo vidiet vobec nič. Ale cesta cez hory bola prekrásna, krajina je divoká, hory strmé, Poas je vo výške 2.700m, dá sa ale chodit v tričku a aj v tejto výške rastie tropická flóra. Posledný deň sme po hodine tanga boli na rozlúčku v reštike v horách s výhladom na nočné centrálne údolie (centrálna časť Kostariky je zo včetkých strán obklopená horami) -- výhlaď úžasný, Oskar sem vodí balit baby.

A to je koniec výletu, druhý deň ráno na letisko do poťapaných štátov, na letisku klasika -- vyvolávali moje meno ("martin serfaj"), osobná prehliadka, tentokrát žiletka prešla, ale malá viac-menej prázdna flaštička od šampónu nie, lebo nebola plastico hermetico. V New Yorku ešte výlet na nočný Manhattan, prespal som v hostely (na izbe s chlapíkom ktorého som za svetla nevidel), druhý deň zas na letisko a Detroit, Amsterdam, Vieden a Brno. Už nemám cash a v jednom bankomate som zabudol kreditku, ale to už sú iba také drobné starosti všedných dní.