Bocas del Toro, Panama

Na farme u San Isidro sme boli u Davidovho známeho, nejakého skladatela. Má 14 ročného syna, ktorý farmou žije -- chová iguány, kone, behá po džungli jak tarzan, vrátane obrovských húpačiek z lian križujúcich rieku, loví ryby do rúk,.. Posobí nesmierne suverénnym a charismatickým don Juanovským dojmom, otec mu natočil nejaké videá z jeho života na ktoré balí baby, spieva, bez problémov šoféruje auto (až do mesta, tam už ale šoféruje otec). V škole angličtinu nemá, ale majú akéhosi USA suseda, s ktorým občas klábosí, a darilo sa mu vysvetlit mi všetko (vety typu "yesterday monkey here"). To splynutie s prírodou je tam obdivuhodné.

Z farmy sme šli na pláž, k Pacifiku. Bolo pod mrakom, ale pláž bola prekrásna -- kilometre a kilometre bez jediného človiečika, pláž lemovaná palmami (aj som si na jednu vyliezol, skoro som si pri tom roztrhol plavky, zhodil som si kokos a rozmlatil ho o kamen :-), spústy krabov, ktorý sú velmi plachý a priblížit sa k nim bližšie ako na dva metre sa nedá -- vždy zalezú do diery v piesku alebo sa schovajú niekam za kamene. Vraj sa dajú lovit v noci na vidle, za hodinu aj 100 krabov, akorát je to zakázané.. :-)

Další týždeň sme išli s Caroline na výlet do Panamy. Cesta autobusom bola strašná. Trvala 15 hodín, serpentínami. Na hranici som si pripadal ako niekde v Gruzii (teda tam som tiež ešte nebol), osobná prehliadka, prehliadka zavazadiel, budova celnice na spadnutie a ako všetky okolné domy v Paname zlátaná zo všetkého možného. Vybavenie chudobné (hraničníkovi kdosi odniesol pero, a bol skutočne velký problém zohnat dalšie). Na elektriku tam bolo akorát rádio, lampička a čítačka pasov. Pri kontrole nás všetkých nahnali do jednej miestnosti, zavreli dvere, pustili psov. Chovali sa slušne, ale fakt tvrdo. Tentokrát som bol rád, že nemám sebou nič sporného.

Do Panamá City sme došli navečer. Taxikár nás za USD 6 povozil po meste, ktoré narozdiel od zbytku Panamy vyzerá velmi honosne -- mrakodrapy ako na Manhattane, jachty v prístave (možno aj Georgova z Nantucket, občas do Panamy jazdí na nákupy). Boli sme v Hard Rock Cafe Panama na večeru a drink (k drinku za $20 sme dostali gratis skleničku, no neber to.. :-). Z toho večera si tiež moc nepamatám.. A druhý deň už hupky-šupky na letisko, smer Bocas del Toro -- malé súostrovie v Karibiku.

Mestěčko Bocas del Toro (toro je býk, ale bocas neviem a som včul off-line..) je, hm, no, v podstate turistiký resort, letovisko. Akorát hrozne chudobný. Ludia tu k životu moc nepotrebujú, doláre od turistov sú pre nich doležité, ale jaksi naviac. Pár amíkov (amíkom sa hovorí gríngovia - green-go, označenie má akýsi historický vojenský dovod) tu kúpilo pozemky a postavilo hotelíky a reštiky. Povodný obyvatelia sú už od pohladu nebezpečný a vnucujú sa turistom ako sa dá.. už na letisku sa nás ujalo chlapčisko, Santiago, s bicyklom bez retiazky, ktorý nás povodil po hoteloch dokial sme si nevybrali, na druhý deň nám ponúkol výlet loďou, a vlastne staral sa o nás celý týždeň. Bol fajn, ale inak som tu z ludí mal hrozu.

Chodoba v meste je však stopercentne vyvážená krásou prírody. Pomaly začínam poznávat rozdiely medzi plážami, a tieto sú zatial najkrajšie aké som kedy videl. Piesok jemný, biely, voda azuro bez jediného náznaku nejakej špinky, vo vode spústa rýb (dá sa plávat s otvorenými očami), ludí minimum. Lodou nás zobrali k zátoke s delfinmi, mrskali tam sebou vo vode, krásny pohlad. Synchronizovane otec, za ním mama a vedla mimo rytmus malé delfínátko.. :-). Potom sme dostali okuliare a šnorchel a išlo sa pod vodu. Vyrazilo mi to dych. Korálové mestečko plné rýb všetkých farieb a tvarov. Niektoré polopriehladné, niektoré s očami vzadu, niektoré s metalízou, niektoré velké, občas húf maličkých. Akvárium hadr. Ludí sa to nebálo, priplávali sa kuknút (ale chytit sa nenechali). Ževraj sa takto liečia deti s downovým syndrómom -- pomáha takto relaxovat a len tak lážo-plážo plácat sebou vo vode a sledovat život v meste z inej dimenzie.. Videl som aj modrú priehladnú, asi nebezpečnú medúzu, no radšej som ju nedráždil..

Nebývali sme priamo v meste, ale na jednom peknom ostrovčeku. Do mesta sa chodí taxíkom -- stačí zamávat na dakoho s lodou, a on dojde a za dolár prepraví kam je treba. Majú tu aj benzínky -- molo na ktorom predávaju kanystre s benzínom. Manévrovacie schopnosti miestnych sú obdivuhodné, v prístave medzi sebou preplávajú s centimetrovou presnostou. Po mori plávajú rýchlo, keď sú vlny tak to lodou švihá, chvílami sa trebalo držat zo všetkých síl. Hotelová kabínka bola z dreva a mala strechu z palmových listov -- raz v noci som sa zobudil, lebo mi do tváre kvapkali daždové kvapky..

Týždeň ubehol ako voda. (Riečna). Cestou spať sme sa ešte v Paname stavili v obrovskom prístavnom obchodáku. Kanál sme videli z autobusu a velmi dobre z lietadla -- bolo vidiet pacifik aj atlantický karibik. Vedla stavajú nový kanál, širší -- ten súčasný prestáva stačit. Na stanici som ešte stretol akéhosi amíka, chlap jak hora, požiarnik z Chicaga, zmetený a smutný, že mu šlohli penaženku s dokladmi, čaká na vystavenie nového pasu, aby mohl vytiahnut peniaze, ale bude musiet prežit v Panamá City dva dni.. Dali sme mu $20 (nepýtal ich), zablískali sa mu očičká a bežal si kúpit pár hamburgerov..

Posledných pár dní som bol opať v Kostarike. Boli sme v prírodnom parku (dačo ako zoo), v múzeách, národnom divadle, pochodili sme down-town. Boli sme sa kuknút aj na vulkán Poas, vraj najvačší na svete, ale nemali sme ščenšče -- bola hmla že nebolo vidiet vobec nič. Ale cesta cez hory bola prekrásna, krajina je divoká, hory strmé, Poas je vo výške 2.700m, dá sa ale chodit v tričku a aj v tejto výške rastie tropická flóra. Posledný deň sme po hodine tanga boli na rozlúčku v reštike v horách s výhladom na nočné centrálne údolie (centrálna časť Kostariky je zo včetkých strán obklopená horami) -- výhlaď úžasný, Oskar sem vodí balit baby.

A to je koniec výletu, druhý deň ráno na letisko do poťapaných štátov, na letisku klasika -- vyvolávali moje meno ("martin serfaj"), osobná prehliadka, tentokrát žiletka prešla, ale malá viac-menej prázdna flaštička od šampónu nie, lebo nebola plastico hermetico. V New Yorku ešte výlet na nočný Manhattan, prespal som v hostely (na izbe s chlapíkom ktorého som za svetla nevidel), druhý deň zas na letisko a Detroit, Amsterdam, Vieden a Brno. Už nemám cash a v jednom bankomate som zabudol kreditku, ale to už sú iba také drobné starosti všedných dní.

Kostarika!!!

1. septembra sa Nantucket premenil z letoviska plného turistov na pokľudný ostrovček s pár obyvatelmi. Galériu sme mali otvorenú iba pár hodín denne, viac to nemalo zmysel, neboli turisti. Zmenilo sa aj počasie, navečer už iba plavky nestačili. Boli sme už teraz pripravit drevo na zimu a začali sme s Paulom chodit na oceán na ryby. Chytil som čosi čomu hovoria bluefish, ale slovník mi to preložiť nevie. Tiež sa mi raz do silonu zamotal vták, musel som ho chudáka odmotávať.. V mori sa občas objavila čierna hlava, chvilu na hladine a chvílu pod -- tuleň. Ryby sme vykuchali a Paul z nich robil šalát alebo filet, výborné :-).

Aj rodinná situácia doma u Paula sa zmenila, keď sa mu prevalilo jeho záletníctvo s Beth. Bolo zaújmavé sledovať vývoj celej situácie od začiatku leta, kedy sa s ňou zoznámil, ako sa "z verného manžela z šťastného manželstva, ktorý by ženu nikdy nepodviedol", stal človek schopný morálne vysvetlit svoje chovanie v "nikdy nefungujúcom manželstve".

David a Caroline sa 22. septembra vracali do Kostariky (Caroline 20., David 22.) a pozvali ma, že možem íst s nimi. Poďakoval som sa, ale keď to opakovali 50 krát, tak mi došlo, že to myslia vážně a súhlasil som.. Wow, objednali sme letenku a bolo.. :-)

Na ceste do Kostariki sme prespali v Hyanis u Davidovej známej. Ten deň som potreboval potenciálnemu klientovi napísať jeden doležitý e-mail, deadline som mal v noci (aby ho mal ráno v pošte). Bohužial spoločenský večer sa vyvíjal smerom nekompatibilným s písaním obchodného zdelenia, a to dosť drasticky. Pamatám si len, že som sa vedome snažil o silný minimalizmus, aby som eliminoval počet nezmyslov.. Ráno som to po sebe čítal a síce kus chýbal, ale inak to poskladané ako tak zmysel dávalo.. :-)

Do San Jose sme prileteli navečer a išli sme na narodeninovú oslavu Davidovej matky. Celá rodina bola z mojej návštevy v pozore, úsmevy od ucha k uchu, keď sa ma pýtali, či som hladný a povedal som, že ani nie, tak to bolo faux paux, lebo očividne mi chceli urobiť radosť.. Tak som sa radšej opravil, že to vonia výborne a že rád skúsim. Ryža s fazuľou, prekvapivo.. :-). Potom sme išli domov k Davidovi. David má v centre dom, alebo skor dačo ako klub (hovoria tomu zámok), v ktorom robia rozne akcie. Fotky z domu a z akcií sú na http://www.artedevibrar.com. Býva tam s Valériou z Argentiny, Manuelom z Mexika a súrodencami Philipe a Paulou z Kolumbie. Valéria je fotografka a má na starosti business - management akcií, Manuel maluje, Philipe a Paula sú interiéroví architekti, ktorý sa s domom vyblbujú -- na každej akcii dom vyzerá inak. Akcie majú rozne, pravidelne mávajú rannú jogu, štvrtovú výuku Tanga, včetně tzv. milongy - tangovej after-party. Občas sa v dome natáčajú reklamy alebo módne prehliadky. Teraz David vyjednáva s jednou Kostarickou televíziou, že bude mať v dome reláciu o varení -- David buďe kuchár, ja budem jest.. :-)

Pochodil som trochu po centre San Jose a je to pre mna tažké -- všetko je tu tak nejak mierne iné. Ale úplne všetko, v obchode kukám na potraviny a neviem, čo je čo. Ovocia tu maju habadej, vatšinu ani nepoznám. Veľmo sa mi smiali, ked som povedal, že papajas jem prvý krát v živote... Platí sa tu colones a som tu milionárom -- 500 kolones je 1 USD. Vybral som z bankomatu na pobyt tuná 200.000, vypočítat koľko je to korún nechám láskavému čitatelovi.. ;-)

Bol som si vybavit kostarickú SIM-ku, lebo som zistil, že Vodafon v Kostarike nemá pokrytie :-(. Mám teda teraz nové číslo, (+506)89082948, aj s mobilným internetom, aj keď dosť pomalým. A pokrytie je iba v mestách, často som bez signálu. Inak keď som hladal obchod, kde predávajú SIM-ky, pochopil som, že to tu bude tvrdé. Jednoho černocha, ktorý teda konečne vyzeral, že anglicky vie, som sa spýtal, kde sa dá SIM-ka kúpit, povedal kilometer rovno a potom doprava. Keď som sa pýtal na názov ulice, schuti za zasmial a povedal, že oni názvy ulíc nepoužívaju, a že "enjoy Costa Rica"..

Mali sme hodinu tanga, ja som teda na tančenie drevo, ale bolo to celkom zaújmavé, v podstate chodza, kedy muž vedie ženu (teda ženu -- v mojom prípade 60 ročného tanečného profesionála z Vermontu, USA). Po jednej lekcii zo mna žiadny preborník nie je, ale proste bolo to zaujmavé.. :-)

Boli sme u Caroline, jej brat (Oskar, 24) má malú stavebnú firmu, postavil v San Jose nemocnicu. Zlatučký chalanisko, povedal že musím skúsit piňakoládu, vytiahol z ladničky ananás, kokosovu zmes a rum a piňakoláda bola na svete :-). S Davidom a Caroline sme sa chceli íst kuknút na sopku pri San Jose, je to ževraj najvačší aktívny vulkán na svete, ale kolo na jeepe sa nám polámalo, urobilo bác. Videl som ho z okienka, že nás predbehlo.. :-( - mali sme uvolnené šróby. Naštastie sme išli pomaly a nikomu sa nič nestalo (ono na tých deravých cestách sa rýchlo ani íst nedá), a hned nám zastavil chlapík, ktorý vytiahol náradie, sám behom chvilky koleso vymenil za rezervu a zase odišiel.. K vulkánu sme ale aj tak nedošli a išli sme k Davidovmu bratovi, ktorý býva v horách, má zahrádku asi ako mávame my, ale pestuje tam banány, avokádo, mango, ananas, kávové boby, cukrovú třtinu a pár druhov ovocia ktorých španielsky názov si nepamatám a anglický netuším.

Včera sme išli do San Isidria, čo je serpentínami cez hory smerom ku Pacifiku. Išli sme autobusom v noci, v preplnenom autobuse sme 3 hodiny stáli. V meste nás vyzdvihol Davidov známy (v BMW dovezenom z USA, loď z NYC do Kostariky stála $900, btw), a išli sme k nemu na dom. Býva pri rieke a chová iguany, už v noci to tu vyzeralo fantasticky a som úplne natešený, že sa teraz ráno pojdem, kuknút, ako to tu vyzerá za svetla.. ;-)

Niagara

Doprčic čo ja mam písat šak ja nie som žiadny spisovatel. Ja som programátor, mne písanie nikdy nešlo a nepojde. No ale dobre, bude to tak aj vyzerat.. :-)

Na koniec leta sme si s Veronikou, Viktoriou a Paškom vymysleli týždňový poznávací výlet Boston-NYC-Washingon-Niagara-Boston. V NYC aj Washingotone som síce bol, ale ostatný nie a stojí za to sa tam kuknút viackrát. Decká celé leto pracovali, teraz sa vracajú domov a toto je ich posledný týždeň v USA, takže chcú trochu pocestovať.

Ako sme zistili na mieste, tento zájazd organizovali čínania, polovina autobusu boli šikmooký a sprievodca všetko hovoril dvojjazyčne :-). Naviac nešlo o jeden zájazd, ale niekolko roznych a každý deň sme išli iným autobusom s inou skupinou ludí. Napr. u Niagar nas bolo v autobuse asi 40, po Bostone sme jazdili iba my 4 v dodávke so sprievodcom iba pre nás.

Viac o zájazde je tu, úplne presne sa ale programu nedržali: http://www.gotobus.com/us/bostonma/tours/5_dayboston_newyork_washingtondc_corningglassandniagarafallstour_287-1011.html

Ale nepredbiehat. Z Nantucket sme vyrazili minulú nedelu o 19:00, keď deckám skončila šichta. Batožinu si nechali u znameho v Hyanis, lebo na Nantucket už sa vracat nebudú a 3:15 v noci sme vyrazili autobusom smer Boston. Výlet totiž začínal z Bostonu 7:00. Bol krapet problém nájst miesto, odkiaľ sa vyrážalo -- na zadanej adrese bolo kaderníctvo ale 7:00 tam pristál autobus. Išlo sa hned do Washingtonu, čo je cca 6 hodín jazdy. Pochodili sme Washington, na Airspace múzeum, v ktorom som predtým strávil celý deň a neprešiel som ho celé sme dostali 40 minút, potom sa šlo kuknút Capitol, WhiteHouse, Kenedy Memorial a končilo sa v čínskej reštike.

Potom nás odviezli do hotela hodinu od Washingtonu, druhý deň ráno sa išlo do Harshey's Chocolate World, čo je obrovská továrna na čokoládu, sprístupnená turistom.

Dalšia zastávka bola v mestěčku Corning, kde je sklárňa a kde robia aj spústu ozdobných sklenených predmetov. V rámci prehliadky bola aj show, jak sa vyrába váza. Nuda.

K Niagarom sme dorazili k večeru, prebehli turistické centrum a zamierili k vodopádom. Sú úžasné, obrovské, mohutné, hlučné. Navečer sú osvetlené, a spolu so siluetou kanadskej časti mesta Niagara to vytvára krásnu kombináciu farieb. Navečer kanadania pustili americkej strane ohňostroj, bolo to veľmi posobivé.

Prespali sme v hoteli pri Niagarach, druhý deň sa však išlo nazad na exkurziu na lodi. Navliekli na nás pršipláště a povozili nás po spodnej časi rieky, s výhladom na všetky vodopády. Prúd vody sa tam triešti a vytvára permanentý opar, dažďovú penu díky ktorej sme boli hneď skrz nasrkz mokrý. Na slniečku ale zase všetko krásne behom chvilky vyschlo.

Z Niagar sa išlo do New Yorku, kde nás v China Town vysadili, následne zas nasadili a odviezli niekam do New Jersey do hotela. Decká ale velmi chceli vidiet nočný New York, tak sme vypili kávu, vzali taxíka a išli. Na Times Square sme dorazili okolo 23:00, kde sme mali scuka ešte s jedným Poliakom (čo natáča v NYC album), pochodili sme Brodway a všetky vysvietené uličky široko daleko. O 3 sme už ledva chodili, tak sme vzali taxi a išli nazad. Taxikár nemohol náš hotel trafit, dobrú pol hodinu lietal z jednej dialnice na druhú, nie a nie trafit správny exit. Náš hotel totiž bol niekde hned pri letisku, nevedeli sme však kde. Taxikár tiež nevedel, anglicky nehovoril, mapu nemal. Volal som do hotela a nejak nas odnavigovali, na izby sme dorazili o 4 rano.. Decká zaspali, ja ale kávu nepijem takže ja som fungoval až do rána -- aj som čosi nutne nutne potreboval urobit do firmy, tak sa mi chvilka kludu celkom hodila. Budiček bol 6:30, o 7 sme vyražali do NYC.

V NYC sme boli na Empire State s výhladom široko, daleko, potom na Ground Zero, v downtown Manhattane a na okružnej jazde okolo sochy slobody. Potom nás zaviezli zas do Chinatownu, kde sme mali odvoz do Bostonu. Teda skoro sme ten odvoz nemali, lebo náš NYC sprievodca absolutne netušil, že my bysme mali pokračovat do Bostonu, a usilovne nám tvrdil, že zájazd New Yorkom končí. Nejak sa to ale vysvetlilo, nasadli sme na China Bus a vyrazili. V buse som sa zoznámil s moc zaujmavým človekom -- Brad je post-doc na NY University, venuje sa výzkumu hluchonemých. Sám je hluchonemý, s problémami rozpráva, počuje len trochu, vatšinu sa snaží odpozorovat z pier. Ale písal čosi na notasi, ja som tiež vytiahol notebook a nakoniec sme sa rozprávali tak, že sme každý písali text do Poznámkového bloku a cez rameno si ho čítali.. :-). Po dvoch hodinách moc zaujmavých hodinách mi ale došla baterka a bolo po konverzácii :-(. To už ale aj káva prestávala posobit, takže som kvalitne vytuhol.

V Bostone sa nás ujal náš posledný sprievodca. Klučina s dodávkou nás vzal do hotela na prespatie a na druhý deň nás vyzdvihol a zaviezol tam, kam sa decká celú dobu najviac tešili -- do komerčnej zóny s obchodmi. Decká chceli za zarobené peniaze nakúpit nejaké veci jednak pre nich jednak pre známych, ja som za tú dobu skukol Avatara v SONY predajni na obrovskej plazme. Po obchodoch sme šli na kuknút do MIT a na Harvard. Na MIT som sa cítil ako doma -- spústa škaredých chalanov s mastnými vlasmi s notebokom pod ramenom.. :-). No, tak v budúcom živote pojdem študovat tam.. :-)

Sprievodca nás potom zaviezol nazad na autobusovú stanicu (cestou deckám ešte šikovně predal 3 značkové hodinky) a vydali sme sa na cestu do Hyanis. Poriadne som nevedel, kam to vlastne idem, lebo v tej dobe tu zúril hurikán, na Nantucket sa nedalo dostat ani vodou ani vzduchom, hostel v Hyanis bol plný a iné ubytovanie sme zariadené nemali. Toho známeho, u ktorého si decká nechávali batožinu zas až tak moc nepoznali, nakoniec ho ale ukecali, že u neho doma prespíme všeci. Úplne nadšený z toho nebol (zdiela dom ešte s inými), nakoniec sa z toho ale vyklubala celkom solídna párty.. :-). Je fanda do BMW, takže bolo o čom kecat, mal pred barákom športové M3, ktorému sme prehnali pierka, spat sa šlo nad ránom.

Druhý den už lode na Nantucket premávali, takže hned po zobudení som sa so všetkými rozlúčil a nasadol na 14:00 lod, smer Nantucket a rýchlo opat na pláž. Loď práve pristáva v prístave, takže som rád, že som to stihol dopísat..

Plán je ešte tak dva týždne zostat na Nantucket, potom sa uvidí.

Som stale na Nantucket Islande, cez jednu holcinu Moldavku som si nasiel ubytko u jednoho slovaka maliara (Paul Galschneider, http://www.paulgal.com), spim v jeho atelieri za to, ze mu obcas s dacim vypomozem okolo baraku. Ale vatsinou ide o to, ze tu nema s kym chlastat a pokecat. Ma tu na ostrove galeriu, v centre mesta na ulici s obchodikmi, kde sa vseci miestny predavaci poznaju, takze behom dna sa tam vykecavame, vecer robime party, napr. vcera sme robili gulas. No proste ziadna seriozna praca, iba relax :-).

Obcas si chodim zaplavat do bazena, obcas na plaz, obcas zabehat. Zajtra idem s jednymi dochodcami na kajak :-). Inak to je tiez zaujmavy chlapik, mal firmu s hardwarom, potom firmu so softwarom, a teraz uz je za vodou a iba si jachtuje (mi hovoril pribeh ako bol jachtovat s kamosom podobnym prachacom, a rano sa ten jeho kamos holil a ked sa doholil, tak zahlasil "well, hard work is done.").

Inak Paul je tiez uzasny, vcera mu dosla mamka (ktoru obstastnuje hlaskami typu "Mamko, mas sexi podkolienky", alebo "Mamko, chcel som sa spytat, ako sa ma otec ale som si uvedomil, ze uz je mrtvy"). Inak pytal sa ma, ci nahodou nepoznam nejakeho Dusana Orgonika! Mam kontakt na Dusana Orgonika mladsieho, tak som mu poslal zpravu, ale neviem, Dusanov Orgonikov moze byt vela..

Kupil som si bicykel, aby som mohol jazdit tu po ostrove. Od jednej francuzky co
odchadzala z ostrova a chcela sa ho zbavit. Najskor chcela $100, ale je to taky
smiesny bicykel cca z roku 1970, v nic moc stave, tak som jej ponukol $20 a ochotne suhlasila a este bola rada :-). Vyzera hrozne, hrdzavy, retiazka preskakuje, pneumatiky zodrate, ale je taky stylovy, na jazdenie po ostrove uplne staci a starsia generacia mi ho celkom zavidi :-). Uz som dohodnuty s jednym, ze ked bud
em odchadzat, tak ze ho za $50 kupi :-).

Paul ma uzasnu dcerku, asi 6 rocnu, vola sa Paloma, taka ukecana princeznicka (teda rozumiet sa jej moc neda, vatsinou iba s usmevom prikyvujem, ale jej to vobec nevadi). Kazde rano mi chodi do postele a daco stebota. Atelier v ktorom byvam je uchvatny -- je tu obrovsky bordel ("tvurci neporadek"), spusta obrazov a blbosti z vetesnictva, ale je to prijemne na pohlad (vsetko je zaujmave) a vecer ked sa zotmie tak to ma taku zvlastnu romanticku atmosferu.

Pri behani som si prepotil telefon. Nefunguje display, inak tlacitka pipaju, SMS spravy chodia, ale si nic neprecitam. Jedna ukrajinka mi dala radu, ze ho mam strcit do ryze. Zevraj ryza vytaha vlhkost. Tak som tak urobil a druhy den display skutocne preblikol, ale potom zas zhasol. Mam ho v ryzi uz piaty den, ale nezlepsilo sa to. Objednal som si preto telefon novy a uz mi aj dosiel, kazdopadne vsetky kontakty a poznamky su prec.. :-(. Ale vlastne mi to ani moc nechyba.. :-)

Nantucket Island

Nantucket je rozprávkový ostrov -- má na dĺžku slabých 20 km, piesočné pláže a cca 15 tisíc stálych obyvatelov. Vetšina z nich žije v Nantucket mestečku, zbytok je rozpŕchnutý v domoch po celom ostrove. V centre je námestíčko, obchod s potravinami, prístav a nejaké tie atrakcie pre turistov. V centre je pár hotelov, ja som však zamieril do študentského hostela, aj keď podla webu mal byť v tomto týždni plno obsadený. Velmi milá pani, čo sa o hostel stará, však nezaváhala, a s poznámkou k personálu, nech poposúvajú postele, nejaké miesto pre mňa našla :-)

Hostel je úplne úžasný! Je to taký malý rodinný podnik, je tu čisto, na nič sa nehrá a o hostí sa starajú príkladne -- k dispozícii sú plážové sedátka, deky, uteráky, v spoločenskej miestnosti je knižnica, gauče, stolové hry, mapy, kuchyňka s chladničkou. V cene $27 na noc sú ranajky formou bufetu zdarma, dávajú vločky jogurtom, tousty s džemom alebo domácu bublaninu. To trochu ovlivnilo moj jedálny režim -- poriadne sa najem ráno, potom ešte raz, a navečer už nič moc nejem.. :-)

Prvý deň po ubytovaní som vybehol na pláž a zostal som v nemom úžase -- krásna piesková pláž, metrové vlny, ludí minimálne. Žiadny plavčík, ktorý by vypiskával každého odvážlivca. Raj. Ostrov mi skor než USA pripomína Austráliu -- ostrov pretína pár asfaltiek, niektoré z nich sú lemované chodníkom pre chodcov a cyklistov, zbytok ciest je prašných, po ktorých sa miestny prehánajú vo svojich džípoch. Terén rovinatý, kdesi som zahliadol aj makety zebier a žiráf pasúcich sa v prérii.

Po ostrove sa dá jazdit autobusom, ale radšej som si hneď prenajal bicykel a jazdím na ňom. Ostrov je malý, je to rýchlejšie než čakat na autobus, presadat a aj tak íst ešte pešky. Prenajal som si taký smiešny pohodový mestský bicykel, s vysokým volantom a malými kolesami, ale po dvoch dnoch som tú nádheru vymenil za závodničku. A rozdiel je neskutočný. Chcem závodničku! Ostrov sa na nej dá obehnút za dve hodky, na jednom výlete som predbehol akéhosi dedulu, ktorý sa ale hned spamatal a pridal na tempe. Pridal som aj ja, ale nie a nie sa ho zbavit. Tak sme makali obaja naplno, v kopcoch nám rovnako cvakali prehadzovačky, zadýchaný, spotený, ale ani jeden nie a nie ubrat. Po úplnom vyčerpaní sme závod neformálne ukončili rozhovorom -- šlo o nejakého bývalého závodníka, ktorý je tu na dovolenke s manželkou (ktorú nechal daleko vzadu) a ktorý zaspomínal na staré časy.. :-)

To hlavné, prečo som sa sem ale trepal, je surfovanie! Surf-škola bohužial musela zrušit camp pre dospelých, lebo sa im prihlásilo vela deciek, takže nám urobili privátne lekcie. Inštruktorov robili mladíci, ktorý na surfe vyrástli, pomáhali nám určiť správnu vlnu, zrýchlit na jej tempo, povedali kedy sa postavit -- a zrazu človek surfoval :-). Ten pocit sa tažko popisuje, sú to náročné minúty dostat sa cez vlny do rozbúreného mora, potom čakanie na dalšiu vhodnú vlnu a potom pár sekúnd surfovania, ktoré ale stoja za to a ako zdrogovaný človek hned vyrazí cez vlny po dalšiu.. Mimochodom, poznat správnu vlnu je tajomstvo úspechu, ide o to nájst takú, ktorá je v správnej vzdialenosti tak, že za 5 sekúnd spení ("zlomí" sa do bielej peny). Ešte to poznat neviem, ale zlepšuje sa to.. :-) Druhé tajomstvo úspechu je balanc, nám dávali obrovské surfy, na ktorom to neni problém, ale skúsil som aj menšie a na tom sa moc udržat nedá. Chce to cvik, ale robím na tom...

Boston

Dalšie kroky z Washingtonu smerujú spat cez New York do Bostonu a ďalej na malý ostrovček Nantucket Island. Piatočný príchod do NY sa niesol v tradičnom duchu únavného zhánania volného hostelu, dobrý hostel pri Central Parku bol plný, hrozný hotel kdesi v prčiciach ale volné miesta mal. Ubytoval som sa teda v tom hroznom. Zakecal som sa s hostelierom a ten že či nechem do nočného klubu a dal mi volnáska. Tak si hovorím, že unavený nie som a že prečo nie. Night kluby pripomínajú naše diskotéky, žiadny špeciálny program sa nekonal (teda okrem tanečníc tancujúcich v presklených boxoch pod sprchov, a jedného travestity show predstavenia), a v tme noci a pod zárukou anonymity som sa odvážil aj k akejsi forme krepčenia volne odpovedajúcemu rytmu basového podkladu z reprákov. Za pivo tu chceli $8, takže som si jedno pocuckával celý večer. Naspat som sa vracal okolo tretej.

Na izbe bol nejaký klučina, ktorý so smutným výrazom sedel na zemi oprený o radiator. Vyrozprával mi svoj príbeh, že chalan, ktorého miluje, bohužial nie je gay. Že je ním iba sproste využívaný, že sa s ním iba hrá. V hosteloch by obvykle mali spať chlapi a ženy oddelene, v tomto prípade algoritmus krapet zlyhal.. Potlapkal som Furtata z Portorika po rameni, vypili sme pár pív a porozprávali pár príbehov pripomínajúcich "nepodarené scénáre z Bollywoodu". Poradil som mu knížočku od Anthony de Mella "Cesta k láske" a druhý den som sa po odchode z hostela stavil v Star Bucks kaviarni a cez Amazon mu knihu objedal a nechal do hostela poslat. Snáď pomože.

Cesta do Bostonu prebehla v pohode (tzn. bez meškania, narozdiel od busu do New Yorku, v ktorom sme v piatok trvdli dve hodiny na dialnici). Spolusediaca Erika, študentka veteriny, s 14 ročným kokršpanielom a dvojročnou Hodnou Civic, išla po prechlastanom piatku v NY chlastat domov do Bostonu. Ach jo, tvrdý študentský život..

Hladanie hostelu v Bostone však bolo komplikovanejšie, než som čakal. Jednak pochopit Bostonský systém metra integrovaný s vlakmi, jednak dostat sa niekam bez mapy, a potom zistit, že je plno, nájst teda iný hostel na druhej strane centra Bostonu, zistit, že je tiež plný, tak zas íst do dalšieho, opat plného... No program na celé odpoludnie až do neskorých večerných hodín. Obvolávat hostely predom sa mi nechcelo, nemám US číslo (nechcem) a takto sa aspoň trochu prejdem a spoznám mesto, ale po tomto vtipnom popoludní ma to už prešlo. V poslednom ma poslali do nejakej okrajovej štvrte, volat tam vraj nemusím, že určite je volno. Išiel som metrom a potom ešte busom, chlapik na zastávke poradil, kde to hladat. V hoteli mi ale vysvetlili, že ubytovávajú minimálne na týždeň, ale doporučili kúsok od nich iný hotel. Tak som ho šiel hladat, opať mi pomohol ten istý chlapík na zastávke. Hotel som však nakoniec nenašiel, tak som sa vrátil na zastávku, pokecal som s chlapíkom no a ponúkol mi, že možem prespať u neho. Mojim plánom na tento výlet síce nebolo vyhladávanie spoločnosti osamelých mužou a prespávanie u nich, ale už som toho všetkého mal moc tak som šancu využil. Chlapík býval kúsok od letiska, a to sa mi celkom hodilo.

Christian, argentínčan bez ambícií naučit sa anglicky, robí šoféra kamionu (500.000 míl bez nehody), pracuje 7 dní v týždni, na USA nadáva jak može, ale je tu kvoli peniazom. Má prenajatú štvrtinu domku kúsok od metra, v izbe gitaru a televízor so španielskymi kanálmi. Večer eště čo-to študoval o Českej republike z velkého slovníka. Zlatý.. :-). Ale teda je fakt, že ja o Argentíne tiež viem kulové..

Na druhý deň som mal zarezervovaný let na Nantucket Island. Letenka vyšla na nejakých $140, a na to že je to plná cena bez zliav to celkom ujde. Ráno som si privstal, Christian ma ešte odprevadil na metro, a na letisku som bol behom chvilky so vzorovým dvojhodinovým predstihom. Letecká spoločnost Cape Air, prevádzkujúca jeden jediný let - z Bostonu na ostrov, je hodne neformálna. Chlapík na check-ine, po zistení že som z ČR na mna začal vzrušene mávat, že mal z ČR dve frajerky, a začal chrliť frázy jak-še-máš a podme-na-pivo. To potešilo, zato stewardka mi pri boardovaní iba sucho oznámila, že moj let sa o dve hodiny prekladá. Takže som na letisku vytvrdol 4 hodiny (a to do toho nepočítam mna už neprekvapujúce klasické obštrukcie typu kompletného vybalenia baťohu a osobnej prehliadky. Žiletky mi ale (tentokrát) nenašli).

Let bol úžasný! Malé vrtulové lietadielko s pevným podvozkom, len pre pár cestujúcich. Príručné zavazadlá nám hneď vzali a strčili do krídel za motory a zamkly takým malým motýlykovým šróbikom na pol otočky. Mal som o baťoh celkom strach, v Atlantiku by sa mi ho hladať nechcelo... Na miesto ko-pilota posadili klučinu s vetou, že nemá na nič šahať (pri lete zaspal, pilot ho potom budil s tým, že mu kolenom tlačí na akúsi páčku), ovládanie lietadla bolo čisto analogové (digitálne bolo asi iba rádio), inak samé budíky, páčky, prepínače, volant ako pre deti z hračkárne. Na zemi ležali staré mapy, v ktorých behom letu pilot striedavo listoval. Predné sklo bolo nakřápnuté, ale mali cez to prelepenú velkú izolepu. Pri štartovaní pravý motor naskočil až na druhý pokus. Na prístrojovej doske svietila akási červená varovná kontrolka "L HYD FLOW", ale asi to tiež nebolo nič doležité. Okno si pilot zavrel až na odletovej dráhe, keď už cez neho celkom fučalo, a nezabudol nás informovat, že to okno, tak to je prosím pekne emergency exit. Let bol dost hlučný, ale inak prebiehal v pohode, zatrepalo to nami iba pár krát. Bolo pod mrakom, ale cca po 50 minútach začal pilot klesat a pod nami sa fakt objavil Nantucket Island. Keď sme sa blížili k pristávacej dráhe, dost to s nami švihalo, kupodivu to ale ustál a pristánie bolo velmi velmi hladké. Po dosadnutí si otvoril okno a s lakťom z okýnka doroloval k drevenej letiskovej hale.

Washington, D.C.

Do Washingtonu som dorazil 3.7. a po chvílke hladania sa zvítal s Petrom Švecom, spolužiakom z FI MU. Petr si v anglicku dorobil PhD. a teraz je tu druhým rokom na Univerzite v Marylande, kde robí naplno vedu -- konštruuje robotkov pre NASA! V práci je od rána do večera, dávajú mu pekne zabrat. Býva aj so ženou Katkou na okraji Washingtonu, v kludnej štvrti Greenbelt, kúsok od Goddart centra NASA a kúsok metrom od univerzity.

Katka ešte študuje v ČR a na skúškové jazdí nazad. Ked som došiel, bola ešte preč, ale akorát teraz v stredu sa vrátila.

Druhý den po príjazde, 4.7., amíci slávili Den nezávislosti. V centre DC bola velká slávnost, začalo to ráno sprievodom armádnych jednotiek, významných VIP osobností, ktoré nám mávali ale ktoré som vobec nepoznal, rozny klauni, kapely, hodne stredoškolských mažoretiek, cyklisti, korčuliari, sprievody v národných krojoch roznych menšín (japonský, čínsky, brazílsky,...). Celé to trvalo vari tri hodiny..

Pred budovou Capitolu, kde zasadá vláda USA, začal po sprievode festival Hare krišny. Mali tam pár obrovských stánkov, rozdávali jedlo zdarma (dožrala ma jedna obtlstlá američanka, ktorá ochutnala a hned zanadávala, že v tom nie je maso a že sa nediví, že to rozdávajú zadarmu). Z obrovských reprákov púštali indickú hudbu, tak sme celý dav spievali a tancovali Hare krišna, hare krišna, krišna krišna, hare hare, hare rama, hare rama, rama rama, hare hare,... Haluz.

Po festivale bol do noci akýsi gala koncert, vysielaný live na 34 staníc, kde vystupovali rozny významný speváci, z ktorých som ale zase nikoho nepoznal. Chodili tam organizátori a rozdávali americkú vlajočku, každý sa tam cítil velkým národniarom, hodne presladená akcia..

Ked sa zotmelo, začali strielat ohnostroj. Prvých pár minút to bola nuda, potom ale na kvalite pridali, také efekty som eště nevidel -- zvetšujúce sa gule, srdiecka,.. Pekné, akorát sa mi to zdalo moc krátke. Po ohnostroji sa všetci drali do metra, ktoré silne nezvládalo, ale bolo vidiet, že aj amíci sa vedia tlačit ked je treba.

Dalších pár dní bolo extrémne teplo. Ani tu také horúčavi nepamatajú, bolo okolo 90 st. Fahrenheita, ale vlastne neviem, kolko je to st. Celzia a asi radšej už ani nechcem vediet. Petr išiel do práce, ja som chodil po múzeách -- majú ich tu fakt vela, sú klimatizované a sú zdarma. Asi najvatšie a najkrajšie bolo múzeum leteckej dopravy a kozmonautiky, kde boli rozne rekvizity z obdobia boomu letectva, od bratrov Wrightových, cez dvojplošníky (aj moj oblúbený Fokker Dr. I), o prvých komečných letoch nad USA, rozvoji služieb, o najnovších mega-lietadlách, popisu fungovania letísk, fyzikálny kútik vysvetlujúci, ako to že lietadlo vzlietne, ako prúdi vzdych okolo krídla, ako fungujú klapky, ukážky zo vzduchových tunelov,... Druhá čast bola venovaná kozmonatike, o súboj so ZSSR o dobytie mesiaca, ukážky roznych družíc v reálnej velkosti, lunárne chodítka,... NASA použité mašinky dáva práve sem do tohoto múzea.

Večer sme chodili plávat, Petr má plaváren asi minútu od bytu a v tom teple to fakt prišlo vhod. Snažím sa naučit kraula, ale nohy mi ešte nejdú, možem nimi šibať jak chcem aj tak sa nehnem z miesta.. :-(. Ale snád to príde.

V autobuse jeden černoch chcel poradit, že má zamknutú klávesnicu na mobile a že ju nevie odomknút. Tak som mu ju odomkol, ešte som mu ukázal, jak na to, a kde sa nastavuje, aby sa mu nezamykala, tak bol rád. Vyskúšal, či sa z neho dá volat a potom sa mi ten telefon snažil predat za $50...

Včera sme boli na večeru v čínskej reštike, špecialitou podniku je Orange Chicken, obalované kuracie v akejsi pomarančovej omáčke -- moc dobrá, budem musiet zohnat recept a sa ju naučit.

A včul sedím v autobuse do Bostonu..

New York City

V NYC som sa snazil zohnat nejaky lacny hotel, nejaka pobehujuca cinanka mi doporucila studentsky hostel, ktory je vyrazne lacnejsi. Bol ale plne obsadeny, poslali ma do ineho, ten bol tiez plny, tak do ineho a zas do ineho, dokial som nenasiel jeden, kde este jedno miesto bolo. Izba je zdielana pre 4, bol tam akysi parik Litvy a jedna Ruska cinskeho etnika Tanya. Tak sme pokecali, potrenovali si vsetci anglictinu a unavou zalahli spat. Rano som siel s Tanyou za jej kamoskou Nadyou, s ktorou sa zoznamila v lietadle, a isli sme objavovat krasy New Yorku. Pochodili sme toho fakt moc.. Central Park, Times Square, vsetky tie ulicky plne ludi. Nadya bola dohodnuta s nejakym virtualnym kamosom, ktoreho predtym nevidela, ze nam urobi tour guida. Dosiel - volal sa Alexey a bol to rus 4 rokom byvajuci v NY, pracujuci ako elektrikar vo firme robiacej stroje pre zubarov. Poukazoval nam sochu slobody, Brooklynsky most a nejake hospudky. Druhy den sme boli na Staten Islande -- lodou zdarma okolo sochy slobody (je hrozne malicka). Alexey najprv byval tu, niekolko mesiacov denne jazdil do prace lodou okolo sochy slobody s kraasnym vyhladom na Manhattan. Potom nam ukazal ruiny WTC (urobia tam taky prijemny tichy parcik, so stvorcovymi fontankami v miestach, kde boli budovy), pochodili po obchodikoch (elektronika a oblecenie lacne, inak vsetko 2-4 krat drazsie).

Vecer sme boli na Brooklynskej plazi. Brooklyn je jedno obrovske sidlisko, okrem panelakov tam ale maju aj rodinne domky alebo domky zdielane niekolkymi rodinami). Vecer sme boli v cinskej restike, kde za $15 mohol clovek jest do prasknutia z "svedskych" stolov. Tak sme skoro praskli, cinske jedla su uplne ine nez to, co sa nam snazia predavat v CR (kura s ryzou), boli tam rozne sushi, ustrice, krabi a vselijaka ina havet, rozne druhy masa na rozne sposoby, pikantne omacky apod. V Brooklyne sme este navstivili rusku stvrt, v ktorej zije par milionov Rusou ktory anglicky vedia mozno Hello a Thanks a to je vsetko. V miestnych obchodikoch predavaju borsc a ine typicke jedla uz rovno uvarene, staci nalozit na tanier alebo dat do sklenky.

Alexey nam tiez vysvetlil system metra v NYC. Ma cez 30 liniek a skor nez prazske metro to pripomina podzemny vlak -- spusta spojov, rozne presadania. Okrem normalnych "lokalnych" ma aj expresne linky, ktore vacsinu stanic preskakuju. Listok na metro stoji $2.25, je jedno ako daleko clovek ide, jedno kolko presada. Je aj mozne jazdit cely den. Ciernych pasazierov nemaju -- vstup do stanice metra je strazeny turniketom, kde sa cvaka metro-kartou - taka dobijacia karticka s magnetickym pruzkom.

Co ma ale fest zarazilo, je system kreditnej historie. Urady ku kazdej osobe v USA eviduju, kde si kolko pozicala - kreditne karty, pozicky, hypoteky, tovar na splatky apod. Kolko plati za elektriku a ine sluzby. Dalej sa eviduje, kolko je clovek v pluse, kolko ma dlhov, ci vsetko riadne splaca apod. Ked potom chce ziadat o hypoteku alebo auto na splatky, musi ukazat svoju kreditnu historiu.. Big brother jak vysity..

Brutalne lacno tu vychadzaju auta. Jednak su vsetky viac menej v plnej vybave, jednak su skoro o polovicu lacnejsie. Napr. za najnovsi model BMW, ktory u nas stoji cez milion chcu 3 roky po cca $600 mesacne. Poistenie ale moze vyjst skoro na rovnaku ciastku (lisi sa to podla veku, statu, historie,...). Platy tu maju tak od $2.000 mesacne. Ubytovanie na Manhatane vychadza na $1.500 mesacne za garsonku, v Brookline je ale za $1.500 cely dom.

Krmili sme vevericky a holubov! Jedli mi z ruky! Kupili sme oriesky a v parku im ich zacali hadzat, postupne blizsie a blizsie, potom si brali z otvorenej ruky a nakoniec si aj sadli na ruku druhou som ich krmil. Uzasne. V NYC je spusta zaujmavych veci, ale toto bol uplne najkrasnejsi zazitok.. :-)

Vecer sme boli na Times Square. Vsade spusta svetiel a billboardov, plno ludi, hrozne akcna atmosfera. Je tam niekolkoposchodovy obchod s hrackami, Lego, vysuvacie Star-Wars mece. Vedla ma budovu M&M -- 3 poschodia s tematikou M&M, clovek si tu mohol zadarmo zobrat lentiliek kolko len chce. Rozne vankusiky, uteraky, pohariky, ceruzky, flasa sampanskeho plna M&M lentiliek,...

Na veceru sme boli v japonskej restauracii, ako polievku sme dostali taku akusi zelnacku bez zeli - podobe vyzerala, podobne chutila, vajicko, zasmazka, ale bez zeli. Ako druhe sme si vzali niekolko porcii spolocne, bolo tam sushi, ryby a ryza apod. a jedlo sa palickami -- bola to makacka, nastastie s nami mal Alexey zlutovanie a s jedenim na nas pockal, inak by nam to vyzral vsetko.

Central Park je uzasny. Je obrovsky a krasny. Ludia tu robia celu radu sportov, behaju, bicykluju, tancuju, spievaju, vysedavaju, vylehavaju, vencia psikov, vencia macicky, hraju rugby, fotbal, tenis... Chlapik tu behal s pruzinami na nohach, dalsi spal schovany v krikoch. Nasiel som si tu zatulanu soft-ball lopticku, este furt ju mam so sebou..

Dnes (sobota) je posledny den pobytu v NYC, Tanya odisla robit do Portlandu, Nadya do Ocean City, ja idem za kamosom do Washingtonu. Dopoludnia som este bol v NY Nature History muzeu -- 4 poschodia plne vytrin a exponatov z prirody, rozne zvierata, kvetiny, kamene, vykopavky, tradicie indianov, dinosaury, rozne vyukove videa, vtaci, plazi, suveniry. Moc pekne a opat -- obrovske.

Vcul sedim v autobuse z NYC do Washingtonu (4 hodiny jazdy za $15), dialnica ma 4 pruhy a aj tak stojime v kolone...

Prilet do USA

Pondelok 29.6.: Na autobus odchadzajuci 3.15 rano sa mi kupodivu podarilo vstat a celkom v pohode som ho stihol. Rano ked som dosiel na letisko tak som ale uz bol mega hladny, nastastie som mal dost casu tak som si zasiel do McDonaldu na ranajky. Po nich som isiel hladat terminal a zistil som, ze az tak extra moc casu naviac nemam. Terminal som nasiel, chcel som si na samoobsluznom pultiku vytlacit letenku, ale nebolo to take jednoduche -- jednak po mne tvrdosijne chcelo prvu adresu, na ktorej budem v USA byvat, tak som si musel nejaku vymysliet
a pre istotu k nej zohnat aj zhruba odpovedajuci ZIP kod (PSC). Druhy, vacsi problem bol, ze mi po uspesnom procese vypisalo, ze mi to tlaci letenku, ale z masiny nic nevyslo... Tak som kolecko zopakoval, ale to uz som vedel, ze teda dost nestiham.. A zase nic nevyslo.. Isiel som teda k pultiku KLM airlines, chlapik musel cosi postikat, ale nakoniec mi listok vytlacil.. Let do Amsterdamu som nakoniec stihol.

V Amsterdame jsem byl asi 40 minut vyslychan letistni kontrolou. Zenske se nezdalo, ze jsem si koupil letenku jen den pred odletem, tak zavolala supervisora, kteremu se uz vubec nezdalo, ze jdu asi na par mesicu a mam jenom jeden maly batuzek. Tak zavolal sveho supervisora, kteremu jsem musel slozite vysvetlovat svoji situaci, ze skutecne jedu na nevim jak dlouho, letenku jsem kupoval na posledni chvili a mam jen batuzek pac si myslim nic vic nepotrebuju. Pytal sa ma na pracu, hovorim ze som dal vypoved a uz nepracujem. To sa mu tiez moc nezdalo, tak hovorim ze mam este firmicku -- chcel vidiet vizitku, ale ziadnu som sebou nemal. Pytal sa na peniaze, hovorim ze mam ceske koruny, ktore som nestihol zamenit.. No nevedel co so mnou, tak mi aspon _dokladne_ prehladali batozok, potom komplet prehladali mna (zvlast mi oskenovali topanky -- triko a nohavice im az tak zajimave nastastie neprislo). Fakt som bol rad, ze som tentokrat nozicek (omylom) zabudol doma.

Let do USA potom prebiehal v pohode, pokecal som s Rayom z Bostonu, ktory ma rodicov v Katare, ale 10 rokov byva v USA. Doporucil mi par veci, napr. ako zhanat autobus v statoch, kam sa zajst pozriet a tak.. Vystupoval v Bostone, ja som tam prestupoval na lietadlo do NYC. Nasiel som si terminal, dokonca som tam bol pred zaciatkom boardingu, tak som si otvoril notebook.. Boarding zacal, ludia sa postavili do fronty, tak som pockal, dokial sa fronta nezkrati. Ked tam bol uz iba jeden clovek, tak som dosiel, stewardka s nim zacala cosi riesit, bol s nim akysi problem, nakoniec s nim isla do lietadla. Este sa vratila pre jeho pas a zmizla v chodbicke k lietadlu.. Tak cakam, cakam, zrazu sa chodbicka od lietadla odpojila a lietadlo zacalo rolovat na odlet.. Z chodbicky sa vratila stewardka, hovorim jej ze ja som este nenastupil, ona ze boarding time uz skoncil, ja na to ze tu cakam vo fronte odkedy zacala vybavovat toho predo mnou. Tak sa mi omluvila a nasla mi iny let do NYC. Letelo mi to za 45 minut z ineho terminalu a na ine NYC letisko (La Guardia alebo tak nejak). To letisko je aj o cosi blizsie centru, tak preco nie..

Zero-day: Packing

Hi all!

I've just quit in a very very boring job (IT developer) and because I do not want to jump to another boring job immediately I decided to GO AROUND THE WORLD! :-)

In fact, I have no upper time limit for the trip and I have no items scheduled in my calendar. What a perfect moment for travelling!

Well, OK, details: I have a poor English so my first trip is thru USA and I plan to be there maybe for a month spent by chatting with some people arround. I have no special plan what to do, hopefully I will find some opportunities... will see...

Today I finally found a cheap ticket to New York. It is not a direct flight, there will be 2 changes, in Amsterdam and Boston, but never mind - my mission for this trip is "the path can also be the destination", so this is even better. So, reservation is done, it's official - I'm leaving today 3.15am, in a deep night.

I have to pack. I really hate a big luggage because it can destroy the feeling of freedom from the trip. I'm used to go with my small city back-pack everywhere and I thing I do not need much stuff with me now, so I'll try to pack up into this small, 10 litre back-pack... :-)

What do I need? Unfortunately, I still have some duties from work so I have to take a laptop with me (but on the other hand, this income should cover my trip expenses, I hope). And this is definitely the biggest item on list.

What next? Passport, wallet, cell-phone, cell-phone charger. Earphones. Tooth brush (tooth paste is not absolutely neccesary - it's important only for good feeling). Sun lotion (small tube). Shaving blade. A few plasters.

I have a nice book I like to browse in a spare time - Antony de Mello, The Way to Love. It's really a small book, very pleasant and modest fellow. I'm definitely taking him with me :-)

Swimming trunks.

A pen.

No camera (I have something in my cell phone).

Small Victorinox knife. Hope the airport security will not notice this during a security check -- it has already happened to me - they found I have this small knife, they throw it away and I had to go to personal scan [poor English..]. I had to buy a new one then. I will buy a new one, if this happens again.. ;-)

A teaspoon. (Have you ever eat a yogurt with your fingers?)

No dresses. I'll be wearing one T-shirt, sometimes I'll buy a new one in some tourist boutique. Hm, OK mum, I will take one undershirt (from a special warming material) for cold evenings.

And that's all. I'll see what I forgot, what is really really important..