Nantucket je rozprávkový ostrov -- má na dĺžku slabých 20 km, piesočné pláže a cca 15 tisíc stálych obyvatelov. Vetšina z nich žije v Nantucket mestečku, zbytok je rozpŕchnutý v domoch po celom ostrove. V centre je námestíčko, obchod s potravinami, prístav a nejaké tie atrakcie pre turistov. V centre je pár hotelov, ja som však zamieril do študentského hostela, aj keď podla webu mal byť v tomto týždni plno obsadený. Velmi milá pani, čo sa o hostel stará, však nezaváhala, a s poznámkou k personálu, nech poposúvajú postele, nejaké miesto pre mňa našla :-)
Hostel je úplne úžasný! Je to taký malý rodinný podnik, je tu čisto, na nič sa nehrá a o hostí sa starajú príkladne -- k dispozícii sú plážové sedátka, deky, uteráky, v spoločenskej miestnosti je knižnica, gauče, stolové hry, mapy, kuchyňka s chladničkou. V cene $27 na noc sú ranajky formou bufetu zdarma, dávajú vločky jogurtom, tousty s džemom alebo domácu bublaninu. To trochu ovlivnilo moj jedálny režim -- poriadne sa najem ráno, potom ešte raz, a navečer už nič moc nejem.. :-)
Prvý deň po ubytovaní som vybehol na pláž a zostal som v nemom úžase -- krásna piesková pláž, metrové vlny, ludí minimálne. Žiadny plavčík, ktorý by vypiskával každého odvážlivca. Raj. Ostrov mi skor než USA pripomína Austráliu -- ostrov pretína pár asfaltiek, niektoré z nich sú lemované chodníkom pre chodcov a cyklistov, zbytok ciest je prašných, po ktorých sa miestny prehánajú vo svojich džípoch. Terén rovinatý, kdesi som zahliadol aj makety zebier a žiráf pasúcich sa v prérii.
Po ostrove sa dá jazdit autobusom, ale radšej som si hneď prenajal bicykel a jazdím na ňom. Ostrov je malý, je to rýchlejšie než čakat na autobus, presadat a aj tak íst ešte pešky. Prenajal som si taký smiešny pohodový mestský bicykel, s vysokým volantom a malými kolesami, ale po dvoch dnoch som tú nádheru vymenil za závodničku. A rozdiel je neskutočný. Chcem závodničku! Ostrov sa na nej dá obehnút za dve hodky, na jednom výlete som predbehol akéhosi dedulu, ktorý sa ale hned spamatal a pridal na tempe. Pridal som aj ja, ale nie a nie sa ho zbavit. Tak sme makali obaja naplno, v kopcoch nám rovnako cvakali prehadzovačky, zadýchaný, spotený, ale ani jeden nie a nie ubrat. Po úplnom vyčerpaní sme závod neformálne ukončili rozhovorom -- šlo o nejakého bývalého závodníka, ktorý je tu na dovolenke s manželkou (ktorú nechal daleko vzadu) a ktorý zaspomínal na staré časy.. :-)
To hlavné, prečo som sa sem ale trepal, je surfovanie! Surf-škola bohužial musela zrušit camp pre dospelých, lebo sa im prihlásilo vela deciek, takže nám urobili privátne lekcie. Inštruktorov robili mladíci, ktorý na surfe vyrástli, pomáhali nám určiť správnu vlnu, zrýchlit na jej tempo, povedali kedy sa postavit -- a zrazu človek surfoval :-). Ten pocit sa tažko popisuje, sú to náročné minúty dostat sa cez vlny do rozbúreného mora, potom čakanie na dalšiu vhodnú vlnu a potom pár sekúnd surfovania, ktoré ale stoja za to a ako zdrogovaný človek hned vyrazí cez vlny po dalšiu.. Mimochodom, poznat správnu vlnu je tajomstvo úspechu, ide o to nájst takú, ktorá je v správnej vzdialenosti tak, že za 5 sekúnd spení ("zlomí" sa do bielej peny). Ešte to poznat neviem, ale zlepšuje sa to.. :-) Druhé tajomstvo úspechu je balanc, nám dávali obrovské surfy, na ktorom to neni problém, ale skúsil som aj menšie a na tom sa moc udržat nedá. Chce to cvik, ale robím na tom...
Žádné komentáře:
Okomentovat