Boston

Dalšie kroky z Washingtonu smerujú spat cez New York do Bostonu a ďalej na malý ostrovček Nantucket Island. Piatočný príchod do NY sa niesol v tradičnom duchu únavného zhánania volného hostelu, dobrý hostel pri Central Parku bol plný, hrozný hotel kdesi v prčiciach ale volné miesta mal. Ubytoval som sa teda v tom hroznom. Zakecal som sa s hostelierom a ten že či nechem do nočného klubu a dal mi volnáska. Tak si hovorím, že unavený nie som a že prečo nie. Night kluby pripomínajú naše diskotéky, žiadny špeciálny program sa nekonal (teda okrem tanečníc tancujúcich v presklených boxoch pod sprchov, a jedného travestity show predstavenia), a v tme noci a pod zárukou anonymity som sa odvážil aj k akejsi forme krepčenia volne odpovedajúcemu rytmu basového podkladu z reprákov. Za pivo tu chceli $8, takže som si jedno pocuckával celý večer. Naspat som sa vracal okolo tretej.

Na izbe bol nejaký klučina, ktorý so smutným výrazom sedel na zemi oprený o radiator. Vyrozprával mi svoj príbeh, že chalan, ktorého miluje, bohužial nie je gay. Že je ním iba sproste využívaný, že sa s ním iba hrá. V hosteloch by obvykle mali spať chlapi a ženy oddelene, v tomto prípade algoritmus krapet zlyhal.. Potlapkal som Furtata z Portorika po rameni, vypili sme pár pív a porozprávali pár príbehov pripomínajúcich "nepodarené scénáre z Bollywoodu". Poradil som mu knížočku od Anthony de Mella "Cesta k láske" a druhý den som sa po odchode z hostela stavil v Star Bucks kaviarni a cez Amazon mu knihu objedal a nechal do hostela poslat. Snáď pomože.

Cesta do Bostonu prebehla v pohode (tzn. bez meškania, narozdiel od busu do New Yorku, v ktorom sme v piatok trvdli dve hodiny na dialnici). Spolusediaca Erika, študentka veteriny, s 14 ročným kokršpanielom a dvojročnou Hodnou Civic, išla po prechlastanom piatku v NY chlastat domov do Bostonu. Ach jo, tvrdý študentský život..

Hladanie hostelu v Bostone však bolo komplikovanejšie, než som čakal. Jednak pochopit Bostonský systém metra integrovaný s vlakmi, jednak dostat sa niekam bez mapy, a potom zistit, že je plno, nájst teda iný hostel na druhej strane centra Bostonu, zistit, že je tiež plný, tak zas íst do dalšieho, opat plného... No program na celé odpoludnie až do neskorých večerných hodín. Obvolávat hostely predom sa mi nechcelo, nemám US číslo (nechcem) a takto sa aspoň trochu prejdem a spoznám mesto, ale po tomto vtipnom popoludní ma to už prešlo. V poslednom ma poslali do nejakej okrajovej štvrte, volat tam vraj nemusím, že určite je volno. Išiel som metrom a potom ešte busom, chlapik na zastávke poradil, kde to hladat. V hoteli mi ale vysvetlili, že ubytovávajú minimálne na týždeň, ale doporučili kúsok od nich iný hotel. Tak som ho šiel hladat, opať mi pomohol ten istý chlapík na zastávke. Hotel som však nakoniec nenašiel, tak som sa vrátil na zastávku, pokecal som s chlapíkom no a ponúkol mi, že možem prespať u neho. Mojim plánom na tento výlet síce nebolo vyhladávanie spoločnosti osamelých mužou a prespávanie u nich, ale už som toho všetkého mal moc tak som šancu využil. Chlapík býval kúsok od letiska, a to sa mi celkom hodilo.

Christian, argentínčan bez ambícií naučit sa anglicky, robí šoféra kamionu (500.000 míl bez nehody), pracuje 7 dní v týždni, na USA nadáva jak može, ale je tu kvoli peniazom. Má prenajatú štvrtinu domku kúsok od metra, v izbe gitaru a televízor so španielskymi kanálmi. Večer eště čo-to študoval o Českej republike z velkého slovníka. Zlatý.. :-). Ale teda je fakt, že ja o Argentíne tiež viem kulové..

Na druhý deň som mal zarezervovaný let na Nantucket Island. Letenka vyšla na nejakých $140, a na to že je to plná cena bez zliav to celkom ujde. Ráno som si privstal, Christian ma ešte odprevadil na metro, a na letisku som bol behom chvilky so vzorovým dvojhodinovým predstihom. Letecká spoločnost Cape Air, prevádzkujúca jeden jediný let - z Bostonu na ostrov, je hodne neformálna. Chlapík na check-ine, po zistení že som z ČR na mna začal vzrušene mávat, že mal z ČR dve frajerky, a začal chrliť frázy jak-še-máš a podme-na-pivo. To potešilo, zato stewardka mi pri boardovaní iba sucho oznámila, že moj let sa o dve hodiny prekladá. Takže som na letisku vytvrdol 4 hodiny (a to do toho nepočítam mna už neprekvapujúce klasické obštrukcie typu kompletného vybalenia baťohu a osobnej prehliadky. Žiletky mi ale (tentokrát) nenašli).

Let bol úžasný! Malé vrtulové lietadielko s pevným podvozkom, len pre pár cestujúcich. Príručné zavazadlá nám hneď vzali a strčili do krídel za motory a zamkly takým malým motýlykovým šróbikom na pol otočky. Mal som o baťoh celkom strach, v Atlantiku by sa mi ho hladať nechcelo... Na miesto ko-pilota posadili klučinu s vetou, že nemá na nič šahať (pri lete zaspal, pilot ho potom budil s tým, že mu kolenom tlačí na akúsi páčku), ovládanie lietadla bolo čisto analogové (digitálne bolo asi iba rádio), inak samé budíky, páčky, prepínače, volant ako pre deti z hračkárne. Na zemi ležali staré mapy, v ktorých behom letu pilot striedavo listoval. Predné sklo bolo nakřápnuté, ale mali cez to prelepenú velkú izolepu. Pri štartovaní pravý motor naskočil až na druhý pokus. Na prístrojovej doske svietila akási červená varovná kontrolka "L HYD FLOW", ale asi to tiež nebolo nič doležité. Okno si pilot zavrel až na odletovej dráhe, keď už cez neho celkom fučalo, a nezabudol nás informovat, že to okno, tak to je prosím pekne emergency exit. Let bol dost hlučný, ale inak prebiehal v pohode, zatrepalo to nami iba pár krát. Bolo pod mrakom, ale cca po 50 minútach začal pilot klesat a pod nami sa fakt objavil Nantucket Island. Keď sme sa blížili k pristávacej dráhe, dost to s nami švihalo, kupodivu to ale ustál a pristánie bolo velmi velmi hladké. Po dosadnutí si otvoril okno a s lakťom z okýnka doroloval k drevenej letiskovej hale.