Nantucket Island

Nantucket je rozprávkový ostrov -- má na dĺžku slabých 20 km, piesočné pláže a cca 15 tisíc stálych obyvatelov. Vetšina z nich žije v Nantucket mestečku, zbytok je rozpŕchnutý v domoch po celom ostrove. V centre je námestíčko, obchod s potravinami, prístav a nejaké tie atrakcie pre turistov. V centre je pár hotelov, ja som však zamieril do študentského hostela, aj keď podla webu mal byť v tomto týždni plno obsadený. Velmi milá pani, čo sa o hostel stará, však nezaváhala, a s poznámkou k personálu, nech poposúvajú postele, nejaké miesto pre mňa našla :-)

Hostel je úplne úžasný! Je to taký malý rodinný podnik, je tu čisto, na nič sa nehrá a o hostí sa starajú príkladne -- k dispozícii sú plážové sedátka, deky, uteráky, v spoločenskej miestnosti je knižnica, gauče, stolové hry, mapy, kuchyňka s chladničkou. V cene $27 na noc sú ranajky formou bufetu zdarma, dávajú vločky jogurtom, tousty s džemom alebo domácu bublaninu. To trochu ovlivnilo moj jedálny režim -- poriadne sa najem ráno, potom ešte raz, a navečer už nič moc nejem.. :-)

Prvý deň po ubytovaní som vybehol na pláž a zostal som v nemom úžase -- krásna piesková pláž, metrové vlny, ludí minimálne. Žiadny plavčík, ktorý by vypiskával každého odvážlivca. Raj. Ostrov mi skor než USA pripomína Austráliu -- ostrov pretína pár asfaltiek, niektoré z nich sú lemované chodníkom pre chodcov a cyklistov, zbytok ciest je prašných, po ktorých sa miestny prehánajú vo svojich džípoch. Terén rovinatý, kdesi som zahliadol aj makety zebier a žiráf pasúcich sa v prérii.

Po ostrove sa dá jazdit autobusom, ale radšej som si hneď prenajal bicykel a jazdím na ňom. Ostrov je malý, je to rýchlejšie než čakat na autobus, presadat a aj tak íst ešte pešky. Prenajal som si taký smiešny pohodový mestský bicykel, s vysokým volantom a malými kolesami, ale po dvoch dnoch som tú nádheru vymenil za závodničku. A rozdiel je neskutočný. Chcem závodničku! Ostrov sa na nej dá obehnút za dve hodky, na jednom výlete som predbehol akéhosi dedulu, ktorý sa ale hned spamatal a pridal na tempe. Pridal som aj ja, ale nie a nie sa ho zbavit. Tak sme makali obaja naplno, v kopcoch nám rovnako cvakali prehadzovačky, zadýchaný, spotený, ale ani jeden nie a nie ubrat. Po úplnom vyčerpaní sme závod neformálne ukončili rozhovorom -- šlo o nejakého bývalého závodníka, ktorý je tu na dovolenke s manželkou (ktorú nechal daleko vzadu) a ktorý zaspomínal na staré časy.. :-)

To hlavné, prečo som sa sem ale trepal, je surfovanie! Surf-škola bohužial musela zrušit camp pre dospelých, lebo sa im prihlásilo vela deciek, takže nám urobili privátne lekcie. Inštruktorov robili mladíci, ktorý na surfe vyrástli, pomáhali nám určiť správnu vlnu, zrýchlit na jej tempo, povedali kedy sa postavit -- a zrazu človek surfoval :-). Ten pocit sa tažko popisuje, sú to náročné minúty dostat sa cez vlny do rozbúreného mora, potom čakanie na dalšiu vhodnú vlnu a potom pár sekúnd surfovania, ktoré ale stoja za to a ako zdrogovaný človek hned vyrazí cez vlny po dalšiu.. Mimochodom, poznat správnu vlnu je tajomstvo úspechu, ide o to nájst takú, ktorá je v správnej vzdialenosti tak, že za 5 sekúnd spení ("zlomí" sa do bielej peny). Ešte to poznat neviem, ale zlepšuje sa to.. :-) Druhé tajomstvo úspechu je balanc, nám dávali obrovské surfy, na ktorom to neni problém, ale skúsil som aj menšie a na tom sa moc udržat nedá. Chce to cvik, ale robím na tom...

Boston

Dalšie kroky z Washingtonu smerujú spat cez New York do Bostonu a ďalej na malý ostrovček Nantucket Island. Piatočný príchod do NY sa niesol v tradičnom duchu únavného zhánania volného hostelu, dobrý hostel pri Central Parku bol plný, hrozný hotel kdesi v prčiciach ale volné miesta mal. Ubytoval som sa teda v tom hroznom. Zakecal som sa s hostelierom a ten že či nechem do nočného klubu a dal mi volnáska. Tak si hovorím, že unavený nie som a že prečo nie. Night kluby pripomínajú naše diskotéky, žiadny špeciálny program sa nekonal (teda okrem tanečníc tancujúcich v presklených boxoch pod sprchov, a jedného travestity show predstavenia), a v tme noci a pod zárukou anonymity som sa odvážil aj k akejsi forme krepčenia volne odpovedajúcemu rytmu basového podkladu z reprákov. Za pivo tu chceli $8, takže som si jedno pocuckával celý večer. Naspat som sa vracal okolo tretej.

Na izbe bol nejaký klučina, ktorý so smutným výrazom sedel na zemi oprený o radiator. Vyrozprával mi svoj príbeh, že chalan, ktorého miluje, bohužial nie je gay. Že je ním iba sproste využívaný, že sa s ním iba hrá. V hosteloch by obvykle mali spať chlapi a ženy oddelene, v tomto prípade algoritmus krapet zlyhal.. Potlapkal som Furtata z Portorika po rameni, vypili sme pár pív a porozprávali pár príbehov pripomínajúcich "nepodarené scénáre z Bollywoodu". Poradil som mu knížočku od Anthony de Mella "Cesta k láske" a druhý den som sa po odchode z hostela stavil v Star Bucks kaviarni a cez Amazon mu knihu objedal a nechal do hostela poslat. Snáď pomože.

Cesta do Bostonu prebehla v pohode (tzn. bez meškania, narozdiel od busu do New Yorku, v ktorom sme v piatok trvdli dve hodiny na dialnici). Spolusediaca Erika, študentka veteriny, s 14 ročným kokršpanielom a dvojročnou Hodnou Civic, išla po prechlastanom piatku v NY chlastat domov do Bostonu. Ach jo, tvrdý študentský život..

Hladanie hostelu v Bostone však bolo komplikovanejšie, než som čakal. Jednak pochopit Bostonský systém metra integrovaný s vlakmi, jednak dostat sa niekam bez mapy, a potom zistit, že je plno, nájst teda iný hostel na druhej strane centra Bostonu, zistit, že je tiež plný, tak zas íst do dalšieho, opat plného... No program na celé odpoludnie až do neskorých večerných hodín. Obvolávat hostely predom sa mi nechcelo, nemám US číslo (nechcem) a takto sa aspoň trochu prejdem a spoznám mesto, ale po tomto vtipnom popoludní ma to už prešlo. V poslednom ma poslali do nejakej okrajovej štvrte, volat tam vraj nemusím, že určite je volno. Išiel som metrom a potom ešte busom, chlapik na zastávke poradil, kde to hladat. V hoteli mi ale vysvetlili, že ubytovávajú minimálne na týždeň, ale doporučili kúsok od nich iný hotel. Tak som ho šiel hladat, opať mi pomohol ten istý chlapík na zastávke. Hotel som však nakoniec nenašiel, tak som sa vrátil na zastávku, pokecal som s chlapíkom no a ponúkol mi, že možem prespať u neho. Mojim plánom na tento výlet síce nebolo vyhladávanie spoločnosti osamelých mužou a prespávanie u nich, ale už som toho všetkého mal moc tak som šancu využil. Chlapík býval kúsok od letiska, a to sa mi celkom hodilo.

Christian, argentínčan bez ambícií naučit sa anglicky, robí šoféra kamionu (500.000 míl bez nehody), pracuje 7 dní v týždni, na USA nadáva jak može, ale je tu kvoli peniazom. Má prenajatú štvrtinu domku kúsok od metra, v izbe gitaru a televízor so španielskymi kanálmi. Večer eště čo-to študoval o Českej republike z velkého slovníka. Zlatý.. :-). Ale teda je fakt, že ja o Argentíne tiež viem kulové..

Na druhý deň som mal zarezervovaný let na Nantucket Island. Letenka vyšla na nejakých $140, a na to že je to plná cena bez zliav to celkom ujde. Ráno som si privstal, Christian ma ešte odprevadil na metro, a na letisku som bol behom chvilky so vzorovým dvojhodinovým predstihom. Letecká spoločnost Cape Air, prevádzkujúca jeden jediný let - z Bostonu na ostrov, je hodne neformálna. Chlapík na check-ine, po zistení že som z ČR na mna začal vzrušene mávat, že mal z ČR dve frajerky, a začal chrliť frázy jak-še-máš a podme-na-pivo. To potešilo, zato stewardka mi pri boardovaní iba sucho oznámila, že moj let sa o dve hodiny prekladá. Takže som na letisku vytvrdol 4 hodiny (a to do toho nepočítam mna už neprekvapujúce klasické obštrukcie typu kompletného vybalenia baťohu a osobnej prehliadky. Žiletky mi ale (tentokrát) nenašli).

Let bol úžasný! Malé vrtulové lietadielko s pevným podvozkom, len pre pár cestujúcich. Príručné zavazadlá nám hneď vzali a strčili do krídel za motory a zamkly takým malým motýlykovým šróbikom na pol otočky. Mal som o baťoh celkom strach, v Atlantiku by sa mi ho hladať nechcelo... Na miesto ko-pilota posadili klučinu s vetou, že nemá na nič šahať (pri lete zaspal, pilot ho potom budil s tým, že mu kolenom tlačí na akúsi páčku), ovládanie lietadla bolo čisto analogové (digitálne bolo asi iba rádio), inak samé budíky, páčky, prepínače, volant ako pre deti z hračkárne. Na zemi ležali staré mapy, v ktorých behom letu pilot striedavo listoval. Predné sklo bolo nakřápnuté, ale mali cez to prelepenú velkú izolepu. Pri štartovaní pravý motor naskočil až na druhý pokus. Na prístrojovej doske svietila akási červená varovná kontrolka "L HYD FLOW", ale asi to tiež nebolo nič doležité. Okno si pilot zavrel až na odletovej dráhe, keď už cez neho celkom fučalo, a nezabudol nás informovat, že to okno, tak to je prosím pekne emergency exit. Let bol dost hlučný, ale inak prebiehal v pohode, zatrepalo to nami iba pár krát. Bolo pod mrakom, ale cca po 50 minútach začal pilot klesat a pod nami sa fakt objavil Nantucket Island. Keď sme sa blížili k pristávacej dráhe, dost to s nami švihalo, kupodivu to ale ustál a pristánie bolo velmi velmi hladké. Po dosadnutí si otvoril okno a s lakťom z okýnka doroloval k drevenej letiskovej hale.

Washington, D.C.

Do Washingtonu som dorazil 3.7. a po chvílke hladania sa zvítal s Petrom Švecom, spolužiakom z FI MU. Petr si v anglicku dorobil PhD. a teraz je tu druhým rokom na Univerzite v Marylande, kde robí naplno vedu -- konštruuje robotkov pre NASA! V práci je od rána do večera, dávajú mu pekne zabrat. Býva aj so ženou Katkou na okraji Washingtonu, v kludnej štvrti Greenbelt, kúsok od Goddart centra NASA a kúsok metrom od univerzity.

Katka ešte študuje v ČR a na skúškové jazdí nazad. Ked som došiel, bola ešte preč, ale akorát teraz v stredu sa vrátila.

Druhý den po príjazde, 4.7., amíci slávili Den nezávislosti. V centre DC bola velká slávnost, začalo to ráno sprievodom armádnych jednotiek, významných VIP osobností, ktoré nám mávali ale ktoré som vobec nepoznal, rozny klauni, kapely, hodne stredoškolských mažoretiek, cyklisti, korčuliari, sprievody v národných krojoch roznych menšín (japonský, čínsky, brazílsky,...). Celé to trvalo vari tri hodiny..

Pred budovou Capitolu, kde zasadá vláda USA, začal po sprievode festival Hare krišny. Mali tam pár obrovských stánkov, rozdávali jedlo zdarma (dožrala ma jedna obtlstlá američanka, ktorá ochutnala a hned zanadávala, že v tom nie je maso a že sa nediví, že to rozdávajú zadarmu). Z obrovských reprákov púštali indickú hudbu, tak sme celý dav spievali a tancovali Hare krišna, hare krišna, krišna krišna, hare hare, hare rama, hare rama, rama rama, hare hare,... Haluz.

Po festivale bol do noci akýsi gala koncert, vysielaný live na 34 staníc, kde vystupovali rozny významný speváci, z ktorých som ale zase nikoho nepoznal. Chodili tam organizátori a rozdávali americkú vlajočku, každý sa tam cítil velkým národniarom, hodne presladená akcia..

Ked sa zotmelo, začali strielat ohnostroj. Prvých pár minút to bola nuda, potom ale na kvalite pridali, také efekty som eště nevidel -- zvetšujúce sa gule, srdiecka,.. Pekné, akorát sa mi to zdalo moc krátke. Po ohnostroji sa všetci drali do metra, ktoré silne nezvládalo, ale bolo vidiet, že aj amíci sa vedia tlačit ked je treba.

Dalších pár dní bolo extrémne teplo. Ani tu také horúčavi nepamatajú, bolo okolo 90 st. Fahrenheita, ale vlastne neviem, kolko je to st. Celzia a asi radšej už ani nechcem vediet. Petr išiel do práce, ja som chodil po múzeách -- majú ich tu fakt vela, sú klimatizované a sú zdarma. Asi najvatšie a najkrajšie bolo múzeum leteckej dopravy a kozmonautiky, kde boli rozne rekvizity z obdobia boomu letectva, od bratrov Wrightových, cez dvojplošníky (aj moj oblúbený Fokker Dr. I), o prvých komečných letoch nad USA, rozvoji služieb, o najnovších mega-lietadlách, popisu fungovania letísk, fyzikálny kútik vysvetlujúci, ako to že lietadlo vzlietne, ako prúdi vzdych okolo krídla, ako fungujú klapky, ukážky zo vzduchových tunelov,... Druhá čast bola venovaná kozmonatike, o súboj so ZSSR o dobytie mesiaca, ukážky roznych družíc v reálnej velkosti, lunárne chodítka,... NASA použité mašinky dáva práve sem do tohoto múzea.

Večer sme chodili plávat, Petr má plaváren asi minútu od bytu a v tom teple to fakt prišlo vhod. Snažím sa naučit kraula, ale nohy mi ešte nejdú, možem nimi šibať jak chcem aj tak sa nehnem z miesta.. :-(. Ale snád to príde.

V autobuse jeden černoch chcel poradit, že má zamknutú klávesnicu na mobile a že ju nevie odomknút. Tak som mu ju odomkol, ešte som mu ukázal, jak na to, a kde sa nastavuje, aby sa mu nezamykala, tak bol rád. Vyskúšal, či sa z neho dá volat a potom sa mi ten telefon snažil predat za $50...

Včera sme boli na večeru v čínskej reštike, špecialitou podniku je Orange Chicken, obalované kuracie v akejsi pomarančovej omáčke -- moc dobrá, budem musiet zohnat recept a sa ju naučit.

A včul sedím v autobuse do Bostonu..

New York City

V NYC som sa snazil zohnat nejaky lacny hotel, nejaka pobehujuca cinanka mi doporucila studentsky hostel, ktory je vyrazne lacnejsi. Bol ale plne obsadeny, poslali ma do ineho, ten bol tiez plny, tak do ineho a zas do ineho, dokial som nenasiel jeden, kde este jedno miesto bolo. Izba je zdielana pre 4, bol tam akysi parik Litvy a jedna Ruska cinskeho etnika Tanya. Tak sme pokecali, potrenovali si vsetci anglictinu a unavou zalahli spat. Rano som siel s Tanyou za jej kamoskou Nadyou, s ktorou sa zoznamila v lietadle, a isli sme objavovat krasy New Yorku. Pochodili sme toho fakt moc.. Central Park, Times Square, vsetky tie ulicky plne ludi. Nadya bola dohodnuta s nejakym virtualnym kamosom, ktoreho predtym nevidela, ze nam urobi tour guida. Dosiel - volal sa Alexey a bol to rus 4 rokom byvajuci v NY, pracujuci ako elektrikar vo firme robiacej stroje pre zubarov. Poukazoval nam sochu slobody, Brooklynsky most a nejake hospudky. Druhy den sme boli na Staten Islande -- lodou zdarma okolo sochy slobody (je hrozne malicka). Alexey najprv byval tu, niekolko mesiacov denne jazdil do prace lodou okolo sochy slobody s kraasnym vyhladom na Manhattan. Potom nam ukazal ruiny WTC (urobia tam taky prijemny tichy parcik, so stvorcovymi fontankami v miestach, kde boli budovy), pochodili po obchodikoch (elektronika a oblecenie lacne, inak vsetko 2-4 krat drazsie).

Vecer sme boli na Brooklynskej plazi. Brooklyn je jedno obrovske sidlisko, okrem panelakov tam ale maju aj rodinne domky alebo domky zdielane niekolkymi rodinami). Vecer sme boli v cinskej restike, kde za $15 mohol clovek jest do prasknutia z "svedskych" stolov. Tak sme skoro praskli, cinske jedla su uplne ine nez to, co sa nam snazia predavat v CR (kura s ryzou), boli tam rozne sushi, ustrice, krabi a vselijaka ina havet, rozne druhy masa na rozne sposoby, pikantne omacky apod. V Brooklyne sme este navstivili rusku stvrt, v ktorej zije par milionov Rusou ktory anglicky vedia mozno Hello a Thanks a to je vsetko. V miestnych obchodikoch predavaju borsc a ine typicke jedla uz rovno uvarene, staci nalozit na tanier alebo dat do sklenky.

Alexey nam tiez vysvetlil system metra v NYC. Ma cez 30 liniek a skor nez prazske metro to pripomina podzemny vlak -- spusta spojov, rozne presadania. Okrem normalnych "lokalnych" ma aj expresne linky, ktore vacsinu stanic preskakuju. Listok na metro stoji $2.25, je jedno ako daleko clovek ide, jedno kolko presada. Je aj mozne jazdit cely den. Ciernych pasazierov nemaju -- vstup do stanice metra je strazeny turniketom, kde sa cvaka metro-kartou - taka dobijacia karticka s magnetickym pruzkom.

Co ma ale fest zarazilo, je system kreditnej historie. Urady ku kazdej osobe v USA eviduju, kde si kolko pozicala - kreditne karty, pozicky, hypoteky, tovar na splatky apod. Kolko plati za elektriku a ine sluzby. Dalej sa eviduje, kolko je clovek v pluse, kolko ma dlhov, ci vsetko riadne splaca apod. Ked potom chce ziadat o hypoteku alebo auto na splatky, musi ukazat svoju kreditnu historiu.. Big brother jak vysity..

Brutalne lacno tu vychadzaju auta. Jednak su vsetky viac menej v plnej vybave, jednak su skoro o polovicu lacnejsie. Napr. za najnovsi model BMW, ktory u nas stoji cez milion chcu 3 roky po cca $600 mesacne. Poistenie ale moze vyjst skoro na rovnaku ciastku (lisi sa to podla veku, statu, historie,...). Platy tu maju tak od $2.000 mesacne. Ubytovanie na Manhatane vychadza na $1.500 mesacne za garsonku, v Brookline je ale za $1.500 cely dom.

Krmili sme vevericky a holubov! Jedli mi z ruky! Kupili sme oriesky a v parku im ich zacali hadzat, postupne blizsie a blizsie, potom si brali z otvorenej ruky a nakoniec si aj sadli na ruku druhou som ich krmil. Uzasne. V NYC je spusta zaujmavych veci, ale toto bol uplne najkrasnejsi zazitok.. :-)

Vecer sme boli na Times Square. Vsade spusta svetiel a billboardov, plno ludi, hrozne akcna atmosfera. Je tam niekolkoposchodovy obchod s hrackami, Lego, vysuvacie Star-Wars mece. Vedla ma budovu M&M -- 3 poschodia s tematikou M&M, clovek si tu mohol zadarmo zobrat lentiliek kolko len chce. Rozne vankusiky, uteraky, pohariky, ceruzky, flasa sampanskeho plna M&M lentiliek,...

Na veceru sme boli v japonskej restauracii, ako polievku sme dostali taku akusi zelnacku bez zeli - podobe vyzerala, podobne chutila, vajicko, zasmazka, ale bez zeli. Ako druhe sme si vzali niekolko porcii spolocne, bolo tam sushi, ryby a ryza apod. a jedlo sa palickami -- bola to makacka, nastastie s nami mal Alexey zlutovanie a s jedenim na nas pockal, inak by nam to vyzral vsetko.

Central Park je uzasny. Je obrovsky a krasny. Ludia tu robia celu radu sportov, behaju, bicykluju, tancuju, spievaju, vysedavaju, vylehavaju, vencia psikov, vencia macicky, hraju rugby, fotbal, tenis... Chlapik tu behal s pruzinami na nohach, dalsi spal schovany v krikoch. Nasiel som si tu zatulanu soft-ball lopticku, este furt ju mam so sebou..

Dnes (sobota) je posledny den pobytu v NYC, Tanya odisla robit do Portlandu, Nadya do Ocean City, ja idem za kamosom do Washingtonu. Dopoludnia som este bol v NY Nature History muzeu -- 4 poschodia plne vytrin a exponatov z prirody, rozne zvierata, kvetiny, kamene, vykopavky, tradicie indianov, dinosaury, rozne vyukove videa, vtaci, plazi, suveniry. Moc pekne a opat -- obrovske.

Vcul sedim v autobuse z NYC do Washingtonu (4 hodiny jazdy za $15), dialnica ma 4 pruhy a aj tak stojime v kolone...

Prilet do USA

Pondelok 29.6.: Na autobus odchadzajuci 3.15 rano sa mi kupodivu podarilo vstat a celkom v pohode som ho stihol. Rano ked som dosiel na letisko tak som ale uz bol mega hladny, nastastie som mal dost casu tak som si zasiel do McDonaldu na ranajky. Po nich som isiel hladat terminal a zistil som, ze az tak extra moc casu naviac nemam. Terminal som nasiel, chcel som si na samoobsluznom pultiku vytlacit letenku, ale nebolo to take jednoduche -- jednak po mne tvrdosijne chcelo prvu adresu, na ktorej budem v USA byvat, tak som si musel nejaku vymysliet
a pre istotu k nej zohnat aj zhruba odpovedajuci ZIP kod (PSC). Druhy, vacsi problem bol, ze mi po uspesnom procese vypisalo, ze mi to tlaci letenku, ale z masiny nic nevyslo... Tak som kolecko zopakoval, ale to uz som vedel, ze teda dost nestiham.. A zase nic nevyslo.. Isiel som teda k pultiku KLM airlines, chlapik musel cosi postikat, ale nakoniec mi listok vytlacil.. Let do Amsterdamu som nakoniec stihol.

V Amsterdame jsem byl asi 40 minut vyslychan letistni kontrolou. Zenske se nezdalo, ze jsem si koupil letenku jen den pred odletem, tak zavolala supervisora, kteremu se uz vubec nezdalo, ze jdu asi na par mesicu a mam jenom jeden maly batuzek. Tak zavolal sveho supervisora, kteremu jsem musel slozite vysvetlovat svoji situaci, ze skutecne jedu na nevim jak dlouho, letenku jsem kupoval na posledni chvili a mam jen batuzek pac si myslim nic vic nepotrebuju. Pytal sa ma na pracu, hovorim ze som dal vypoved a uz nepracujem. To sa mu tiez moc nezdalo, tak hovorim ze mam este firmicku -- chcel vidiet vizitku, ale ziadnu som sebou nemal. Pytal sa na peniaze, hovorim ze mam ceske koruny, ktore som nestihol zamenit.. No nevedel co so mnou, tak mi aspon _dokladne_ prehladali batozok, potom komplet prehladali mna (zvlast mi oskenovali topanky -- triko a nohavice im az tak zajimave nastastie neprislo). Fakt som bol rad, ze som tentokrat nozicek (omylom) zabudol doma.

Let do USA potom prebiehal v pohode, pokecal som s Rayom z Bostonu, ktory ma rodicov v Katare, ale 10 rokov byva v USA. Doporucil mi par veci, napr. ako zhanat autobus v statoch, kam sa zajst pozriet a tak.. Vystupoval v Bostone, ja som tam prestupoval na lietadlo do NYC. Nasiel som si terminal, dokonca som tam bol pred zaciatkom boardingu, tak som si otvoril notebook.. Boarding zacal, ludia sa postavili do fronty, tak som pockal, dokial sa fronta nezkrati. Ked tam bol uz iba jeden clovek, tak som dosiel, stewardka s nim zacala cosi riesit, bol s nim akysi problem, nakoniec s nim isla do lietadla. Este sa vratila pre jeho pas a zmizla v chodbicke k lietadlu.. Tak cakam, cakam, zrazu sa chodbicka od lietadla odpojila a lietadlo zacalo rolovat na odlet.. Z chodbicky sa vratila stewardka, hovorim jej ze ja som este nenastupil, ona ze boarding time uz skoncil, ja na to ze tu cakam vo fronte odkedy zacala vybavovat toho predo mnou. Tak sa mi omluvila a nasla mi iny let do NYC. Letelo mi to za 45 minut z ineho terminalu a na ine NYC letisko (La Guardia alebo tak nejak). To letisko je aj o cosi blizsie centru, tak preco nie..