Surf je droga. Doma som si preto osviežil základy turistickej španielčiny (zas som došiel len po kapitolu 9), zo skrinky zobral zbytok colones, čo mi ostalo z minulej cesty, zavrel vodu a kúrenie a vyrazil na daľší výlet do Kostariky.
Language negotiation začal už v Prahe, kde ma akási slovena, počúvajúca španielské rádio, oslovila anglicky. A v ten moment som nevedel, ako odpovedať.
Letelo mi to 8:40 ráno, prespal som u Miša, ktorý býva 5 minút autom od letiska (MHD hodinu), na letisko ma Mišo hodil o 7:00 a 7:20 som čakal v odletovej hale a nebolo čo robit.
Prvý let bol do London Heathrow, ktoré je fakt obrovské. WiFi majú platenú, zásuvky sú nekompatibilné s ničím a platí sa tu akorát librami, u ktorých ani neviem kurz. Ďakujem za tie dary, otváram knihu so španielčinov a čakám na daľší let.
Do Miami som priletel okolo 20:00 miestneho času, ale bol som tak uťahaný, že sa mi nechcelo ísť do mesta a zhánať ubytko a tak som prespal na lavičke v parku pred letiskom. A nebol som sám, bolo teplo a policajtom to očividne nevadilo. Nadránom som sa zobudil a vyrazil som do mesta. Miami mi prišlo ako krapet špinavé mesto, Grossovi teda ten byt nezávidím. Majoritu tu zdá sa majú hispánci, všetky nápisy sú dvojjazyčné, asi ako na juhu Slovenska. Okolo pláže vedie drevený chodník, po ktorom behajú miestny športovci s iPodami, aj keď občas som videl aj klasického amíka, ktorý sa snažil zbaviť tuku akýmisi kŕčovitými, nič moc nepripomínajúcimi pohybmi. Inak na pláži nikto, vlny žiadne. Prešiel som ešte miestne obchodíky a po raňajkách sa vrátil na letisko. Busom to na letisko trvá hodinu a pol, za $2 je to dobrý vyhliadkový spoj.
Let do San Jose bol v pohode, prehodil som pár slov so spolucestujúcim, ktorý mi doporučil pár miest čo navštívit.
Na letisku ma čakal Oscar a Caro, u nich doma gallo pinto. Zostal som tam pár dní, sú to fakt milí ludia. Boli sme aj v divadle -- ich sestra má 9 ročnú dcéru Amandu, ktorá trénuje balet a mali vystúpenie. Zlaté to bolo, aj pointu to malo. 20 báb nahánalo jednoho chlapca, len jedna nie. Ten si tých 20 nevšíma a ide za tou jednou. Tá mu uteká. Potom sa tam objaví druhý chlapec a začnú hrat futbal...
S Davidom a Luisom som strávil jeden den, David mi dohodol ubytko u jeho kámošky na pláži Samara, kde som bol už predtým, a vyrazil som. 5 hodín v buse na stojáka sa dalo prečkať akorát príjemnou konverzáciou s akousi Mexičankou, čo uteká pred všetkým cez Kostariku do Indonésie.
Na Samare je vzácny kľud. Nie je tu moc ľudí, stretávam známe tváre. Hneď z autobusu mierim na pláž, už sa stmieva, ale vlny sú. Zhadzujem baťoh, u Paťa (Pato Surf School) prenajímam surf a konečne vyrážam do vĺn..
U Juanity bývam v drevenej chajde na vrchnom poschodí, s krásnou terasou bez zábradlia. Normálne ubytováva študentov miestej jazykovej školy, teraz tu ale nikoho nemá. O tej škole trochu uvažujem, neviem ale, ako tu budem dlho.
Dni tu utekajú rýchlo. Cez den pracujem, až na pár hodín čo som na surfe. Juanita robí raňajky a večere, na obed si dávam akorát tak banán, stačí to. Mám problémy sa dostat do tunajšieho časového pásma -- zaspávam večer o osmej, prebúdzam sa o štvrtej. Ale ani mi to nevadí, o osmej už je tma a o štvrtej svitá.
Na pláži ma včera oslovila akási baba, taká japonka, že či Do you speak czech? Hovorím I do, porqué? Je to akási pražáčka, Marcela, čo vyrastala v Nemecku, a je tu na dovolenke ale už sa bude vracať. Drby, že je na Samare niekto nový, sa šíria rýchlo..
